Mária Celesta dostala od Boha zjavenie ohľadom založenia novej rehole v apríli 1725. No toto dielo uzrelo svetlo sveta až po šiestich rokoch a to vďaka pomoci budúceho zakladateľa redemptoristov, pátra Alfonza de Liguori. Mária Celesta si na udalosti ohľadom vzniku našej rehole spomína v 37. - 39. kapitole svojej Autobiografie.
O tom, ako sa duchovný vodca mníšok stal biskupom, ako poslal do kláštora pátra Alfonza de Liguori a ako Pán zariadil uskutočnenie svojho diela.
Pánovi sa zapáčilo, aby sa po mnohých strastiach duchovný vodca mníšok stal biskupom v meste položenom neďaleko od Neapola. V súvislosti s konsekráciou musel odcestovať do Ríma, kde sa zdržal takmer osem mesiacov. Ak sa spojí čas jeho pobytu v Ríme s časom, v ktorom mu rehoľný predstavený zakázal navštevovať kláštor, môžeme povedať, že v kláštore v Scale nebol približne dva roky. Rehoľníčky si priali, aby prišiel, pretože už dlho boli pozbavené duchovnej pomoci. Prosili Pána, aby urýchlil jeho príchod. Ale duchovný vodca im z Ríma napísal, že sa vráti najskôr koncom októbra alebo začiatkom novembra 1731, pretože jeho zdravie mu nedovoľuje opustiť Rím v čase letnej horúčavy. Sľúbil, že medzitým pošle do Scaly istého Božieho služobníka, neapolského kňaza a misionára, ktorý sa volá Alfonz de Ligouri a ktorý bude viesť v kláštore duchovné cvičenia...
Len čo páter Alfonz obdržal list od duchovného vodcu, ihneď sa vybral do Scaly. Keď prišiel do kláštora, dal si zavolať matku predstavenú a jej spoločníčky a povedal im, že ho posiela duchovný vodca, aby sestrám viedol duchovné cvičenia a zároveň plnil úlohu mimoriadneho spovedníka. Hlavnou príčinou jeho návštevy však bola mníška - vizionárka - tak sa o mne povrávalo po celom Neapole, pretože takto rozchyroval spolubrat duchovného vodcu. Aj napriek tomu, že Pán potvrdil svoje dielo ďalším šiestim rehoľníčkam, iba mňa - novicku - vyhlasovali za vizionárku. Pátra Alfonza de Liguori napĺňal strach a zároveň horlivosť o spásu mojej duše. Požiadal predstavenú, aby mu vyzradila meno vizionárky, lebo sa dopočul, že sa nachádza v tomto kláštore. Predstavená mu pokorne odpovedala, že sa teší, že chce rehoľníčky voviesť na pravú cestu nasledovania nášho Pána Ježiša Krista. Uistila ho, že všetky sestry prijmú jeho rady, ako im to odporúčal duchovný vodca. Páter Alfonz sa však neuspokojil s jej všeobecnou odpoveďou a požiadal ju o vysvetlenie chýrov, aké kolujú o kláštore. Nato mu predstavená spolu so sestrami, ktoré ju sprevádzali, podrobne vyrozprávala všetko, čo sa udialo, a ako sa diabol snažil prekaziť uskutočnenie diela. Keď sa páter všetko dozvedel, rozpálila ho svätá horlivosť a odpovedal, že najskôr by si chcel vypočuť rehoľníčku, ktorej Pán zjavil reguly, ako aj ďalších šesť sestier, ktorým Pán potvrdil svoje dielo. Okrem toho chcel v rámci spovede hovoriť so všetkými sestrami zo spoločenstva, aby mohol lepšie spoznať ich mienku. Tak bude môcť ľahšie rozpoznať, či ide o Pánovo dielo, ktoré nesmie upadnúť do zabudnutia. A ak to nie je Božie dielo, mníšku - vizionárku bude treba prinavrátiť na pravú a bezpečnú cestu dokonalosti. To sa tiež stalo. Nasledujúci deň si zasadol do spovednice a požiadal, aby ma zavolali ako prvú. Najskôr ma poprosil, aby som mu objasnila celý môj život: ako som sa už v detstve odovzdala Pánovi, ako aj všetky milosti, ktoré som až doteraz dostala. Porozprávala som mu, ako ma Pán zvláštnym spôsobom povolal k svojej službe, keď som mala jedenásť rokov. Rozpovedala som, ako sa mi v deň prvého svätého prijímania ukázal Pán Ježiš Kristus, ktorý mi povedal, že obmyl moje srdce svojou drahocennou krvou a že si ma vyvolil za svoju nevestu. Ukázal mi vtedy ošklivosť hriechu, čo vyvolalo vo mne nesmiernu bolesť a ľútosť nad spáchanými hriechmi, až som sa vrúcne rozplakala. Napriek tomu, že som sa v tej chvíli nachádzala v kostole na svätej omši, nehanbila som sa a nahlas som zakričala: "Ó, koľko hriechov som spáchala!" Ľudia, ktorí stáli vedľa, to počuli a pozreli sa na mňa. Bola to veľká milosť. Vtedy ma Pán povolal, aby som ho nasledovala. Odvtedy ma obdarúval stále novými milosťami. Sám Boh ma viedol po výnimočnej ceste. Ďalej som hovorila o všetkých milostiach, aké mi Pán udelil počas môjho života, až po zjavenie diela a novej reguly. Neopomenula som ani môj strach a pochybnosti pred vyjavením diela, ako ani vnútorné a vonkajšie útrapy, ktoré ma sprevádzali až doteraz. Potom sa so mnou rozlúčil a vypočul si ďalších šesť rehoľníčok, ktorým Pán daroval svetlo ako dôkaz na potvrdenie svojho diela. Neskôr sa rozprával s ostatnými sestrami zo spoločenstva a tiež s predchádzajúcou predstavenou, ktorá už, pozbavená svojho úradu, neodporovala Pánovmu dielu.
Vtedy páter Alfonz, z Božej vôle, zmenil svoj názor. Všetkým sestrám povedal, že dielo pochádza od Boha a nie je výmyslom, ako sa usudzovalo. S nadšením a horlivosťou navrhol celému spoločenstvu, aby sa pripravilo na uskutočnenie tej veľkej milosti, akú nám Boh udelil. Tým, ktoré prv kládli prekážky, prehovoril do svedomia a vytkol im, že sa stali príčinou oneskorenia Pánovej slávy.
Na tie slová predchádzajúca predstavená odpovedala, že nechce prekážať Božej vôli, ale ju prijíma ako prvá. Všetky sestry, zjednotené vo svätej radosti, sa vtedy navzájom objali a ďakovali Pánovi, že po toľkých rokoch trápenia objasnil svoje dielo a že ho uskutoční. Sám páter Alfonz bol natoľko naplnený svätou radosťou a horlivosťou o Pánovu slávu, že nemohol ukryť svoje dojatie.
O tom, ako sa páter Alfonz de Liguori vybral k diecéznemu biskupovi Scaly s prosbou o povolenie novej Reguly a nového habitu; o tom, ako mu to bolo udelené a ako si rehoľníčky obliekli habit.
Páter Alfonz de Liguori sa ihneď vybral k miestnemu biskupovi, Mons. Mikulášovi Guerrierimu. Zobral so sebou svojich dvoch priateľov misionárov: pátra Vincenta Mannariniho a pátra Jána Mazziniho. Biskup už prv vedel o všetkom, čo sa v kláštore udialo, a preto si pátra Alfonza ochotne vypočul. Potom mu udelil širokú právomoc, ktorá mu umožňovala zaviesť v kláštore všetko, čo považuje za Božiu slávu a čo poslúži sestrám na duchovný úžitok. Páter sa vrátil od biskupa veľmi potešený. Spolu so sestrami určili, že na najbližšie Turíce sa nové reguly uvedú do života. Prípravou na prijatie a zachovávanie novej reguly boli duchovné cvičenia, ktoré viedol pre rehoľníčky páter Alfonz. Kázal o živote a čnostiach nášho Pána Ježiša Krista a každá sestra sa usilovala čo najlepšie pripraviť na slávnostný deň.
Medzitým sa duchovný vodca mníšok podrobne dozvedel všetko, čo sa podniklo, a udelil nám svoje požehnanie. Sestry sa tiež rozhodli zmeniť habit a zaobstarali si látku na habity a na plášte. Podľa vzoru, aký mi zjavil náš Pán, vystrihla som habity a plášte pre všetky sestry. V Neapole bolo treba ešte zaobstarať obrázky najsvätejšieho Spasiteľa, aké mali sestry profesky nosiť na hrudi.
Postupne sa všetko vybavilo. Obliečka mníšok sa konala na slávnosť Zoslania Ducha Svätého, v roku 1731. A tak po mnohých trápeniach a s pomocou Božou vznikol Inštitút. S neopísateľnou radosťou sme zaspievali Te Deum ako vďakyvzdanie za nesmierne milosti, aké nám Pán udelil. Nech je pochválené a zvelebené jeho presväté meno na veky vekov. Amen.
O horlivosti, s akou rehoľníčky začali zachovávať novú regulu, o tom, ako mi Pán ešte raz podaroval reguly a ako som ich z poslušnosti znovu zapísala.
Rehoľníčky začali s veľkou horlivosťou rýchlo bežať za svojím Ženíchom a Majstrom. Konali výnimočné telesné aj duchovné umŕtvenia a bežali ako o preteky za vôňou svätosti. Ich ustavičnými cvičeniami boli: kajúce pásy, umŕtvenie, nočné bdenia a vrúcne modlitby pred Najsvätejšou sviatosťou alebo v skrytosti vlastnej cely.
Veľa sestier bdelo v noci v chóre a chválili Boha piesňami a modlitbami a to sväté sústredenie ich neopúšťalo ani cez deň. Počas rekreácií viedli medzi sebou vrúcne duchovné rozhovory a vychádzali z nich ako z chórovej modlitby. Vyrozprávam to obšírnejšie ešte na inom mieste.
Dôkladne sme zachovávali všetky predpisy a reguly nového inštitútu, ale spísané reguly sme v kláštore nemali. Duchovný vodca ich vzal v čase ťažkostí, ktoré som už skôr opísala. Mal u seba nielen originál, ale aj niekoľko kópií, ktoré predstavená prikázala sestrám vyhotoviť.
Vtedy sa predstavená a sestry rozhodli napísať duchovnému vodcovi. Požiadali ho, aby poslal do kláštora reguly, ktoré som napísala, pretože sú potrebné, aby sme ich mohli lepšie zachovávať teraz, ako aj v budúcnosti. Na prosbu predstavenej, ktorá sa naňho obrátila v mene celého spoločenstva, páter odpovedal, že ich teraz potrebuje. Vtedy mi prikázal, aby som reguly napísala odznova, a predstavená mi nariadila pátrov príkaz vykonať. Ale ja som duchovnému vodcovi napísala nasledujúci list (vkladám tu originál):
„Môj otče!
Dostala som od Vás príkaz, aby som nanovo napísala reguly. Zdá sa mi byť veľkou opovážlivosťou pustiť sa do písania po toľkých rokoch, ktoré už uplynuli od času zjavenia. Okrem toho, od Pána som nedostala taký príkaz a pamätám si už len málo. Preto k tomu, aby som mohla reguly odznova napísať, je potrebný Pánov zázrak. Moja duša sa ale bojí pokúšať Boha. Obávam sa tiež, že ak by som sa do toho pustila sama, písala by som iba vlastné myšlienky. Preto Vás prosím, aby ste ma uvoľnili od tejto povinnosti, ktorá vyvoláva vo mne veľké obavy. Prosím o požehnanie a pokorne bozkávam Vaše nohy."
Po napísaní listu ma ovládli dva protikladné pocity: na jednej strane, sa mi zdalo, že som neposlúchla môjho duchovného vodcu, a na druhej strane, sa mi jeho príkaz videl byť vynucovaním si nových milostí od Boha. Uprostred týchto dvojitých obáv som sa jedného večera rozhodla napísať úvod o duchu Inštitútu. Ale keď som chcela začať, nebola som schopná nič urobiť. A tak som od svojho zámeru odstúpila, zhasla som svetlo a pobrala sa spať.
Keď som si ľahla a chcela som si odpočinúť, uzrela som vpravo pri mne nášho Pána Ježiša Krista, ktorý mi povedal: „Si unavená, oddýchni si vo mne". Na tie slová sa moje srdce rozhorelo, celé moje telo sa z lásky jemne rozochvelo a môj duch vstúpil do odpočinku ponad zmysly. V tom odpočinku sa mi zdalo, že Pán vylieva zo svojho srdca prúdy krvi a ja píšem reguly. Moju dušu naplnila radosť a láska.
Pán sa ma vtedy opýtal: „Dôveruješ mi?" Úkonom lásky som odpovedala: áno. Vtedy Pán pokračoval: „Neveríš, že ti môžem udeliť schopnosť potrebnú na nové napísanie reguly - nielen jej náčrtu, ale reguly úplnej a dokonalej? To, čo som urobil s tebou, môžeš porovnať s holubicou, ktorá zniesla vajíčka a ohrievala ich vlastným teplom, až kým sa z nich vyliahli malé vtáčatká, ktoré sa na ňu podobajú. Tak isto ja, teplom mojej lásky, som v tebe zrodil prvú regulu, ktorá bola predzvesťou podobne ako vajíčka holubice. A teraz teplom mojej lásky zrodím v tebe veľa holubíc, ktoré sa budú na mňa podobať."
Vtedy mi Pán v jedinom okamihu odovzdal podstatu obsiahnutú v deviatich hlavných regulách. Dôkladne a jasne som pochopila ich zmysel. Okrem toho mi Pán dal pochopiť náuku Svätého písma obsiahnutú vo svätých evanjeliách a daroval mi nové svetlo, ako mám v konštitúciách podrobnejšie vysvetliť život podľa regúl. Keby som v tú noc nezhasla svetlo, napísala by som celých deväť duchovných regúl.
Počas tej noci som nemohla odpočívať ani spať, pretože Pán bol pri mne. Chcela som si trošku odpočinúť, pretože moje telo bolo unavené, ale Pán vystrel svoju pravicu a položil moju hlavu na svojom srdci. Povedal mi: „Tu si odpočiň" a svojou pravicou si ma privinul k sebe. Nadobudla som vtedy telesné aj duševné sily a hneď ráno som išla za predstavenou a vyrozprávala som jej všetko, čo sa mi prihodilo. Predstavená mi s veľkým potešením udelila svoje požehnanie a prikázala mi, aby som napísala reguly podľa príkazu duchovného vodcu.
Za dve hodiny som napísala celých deväť duchovných regúl. Písala som tak rýchlo, akoby pero v mojej ruke bolo nesené, ba priam letelo. Potom som spísala konštitúcie a ďalšie veci týkajúce sa reguly. Pociťovala som výnimočnú Pánovu pomoc a pred sebou som videla anjelov, ktorí ma sprevádzali nielen počas písania, ale tiež počas modlitby, či prechádzania sa po kláštore. Stále som vnímala ich prítomnosť, akoby ma obklopovalo nebeské svetlo.
Keď som dopísala reguly a príslušné konštitúcie, dodala som ešte zvyky, aké vyplývali z konštitúcií sv. Františka Saleského, a všetko som poslala duchovnému vodcovi...
