História rehole sa však odchodom Márie Celesty do večnosti neskončila, ale uberala sa po nepredvídaných cestách. Medzičasom, v roku 1762, bol Alfonz de Liguori menovaný za biskupa horskej chudobnej diecézy Sant’ Agata dei Goti. Práve on požiadal mníšky zo Scaly, aby v jeho sídelnom meste založili svoj kontemplatívny kláštor, čo sa stalo roku 1766.

Počas prvých dlhých sto rokov svojej existencie redemptoristky územie Talianska neopustili. Svätý Klement Hofbauer si želal založiť kláštory redemptoristiek aj v krajinách na druhej strane Alpského horského masívu, ale slobodomurárske prenasledovanie mu to znemožnilo. Boh však tento zámer požehnal a toto špecifické poslanie zveril redemptoristickému pátrovi Passeratovi. On spolu so skupinou nábožných žien z Viedne, ktoré duchovne viedol, otvoril cestu zakladaniu kláštorov redemptoristiek v Európe.

Tieto ženy, medzi ktorými boli zakladateľky viedenského kláštora, Eugénia Dijonová a vojvodkyňa z Welsersheimbu, poháňala túžba viesť kontemplatívny život redemptoristiek, a tak prekonali prekážky, ktoré mali v tej dobe podobu jozefinizmu, a v novembri 1830, teda presne po sto rokoch od vzniku rehole sa im podarilo založiť prvý kláštor za Alpami (vo Viedni). Vtedajšia politická atmosféra v Rakúsku a v Neapolskom kráľovstve, poznačená jozefinizmom a regalizmom, nepriala zakladaniu nových kláštorov, a preto sa snahy o rozvoj rehole zamerali na Belgicko a Holandsko, kde boli prvé kláštory založené v rokoch 1841 (v Brugge) a 1848 (vo Wittem). Bol tu hojný počet povolaní, čo umožnilo zakladať ďalšie kláštory (v Bruseli, Velpe, Louvaine, Sambeeku), ba aj v iných častiach Európy (v Írsku – Dublin 1859, Francúzsku – St-Amand 1875, Anglicku – 1897, v Španielsku - 1904).

V 20. storočí redemptoristky prišli aj na iné kontinenty: v roku 1905 do Kanady (St-Anne de Beuapré), v roku 1921 do Brazílie (Vassouras)... Ale to sú už bližšie dejiny.