Mária Celesta dostala od Boha zjavenie ohľadom založenia novej rehole v apríli 1725. No toto dielo uzrelo svetlo sveta až po šiestich rokoch a to vďaka pomoci budúceho zakladateľa redemptoristov, pátra Alfonza de Liguori. Mária Celesta si na udalosti ohľadom vzniku našej rehole spomína v 37. - 39. kapitole svojej Autobiografie.
O tom, ako sa duchovný vodca mníšok stal biskupom, ako poslal do kláštora pátra Alfonza de Liguori a ako Pán zariadil uskutočnenie svojho diela.
Pánovi sa zapáčilo, aby sa po mnohých strastiach duchovný vodca mníšok stal biskupom v meste položenom neďaleko od Neapola. V súvislosti s konsekráciou musel odcestovať do Ríma, kde sa zdržal takmer osem mesiacov. Ak sa spojí čas jeho pobytu v Ríme s časom, v ktorom mu rehoľný predstavený zakázal navštevovať kláštor, môžeme povedať, že v kláštore v Scale nebol približne dva roky. Rehoľníčky si priali, aby prišiel, pretože už dlho boli pozbavené duchovnej pomoci. Prosili Pána, aby urýchlil jeho príchod. Ale duchovný vodca im z Ríma napísal, že sa vráti najskôr koncom októbra alebo začiatkom novembra 1731, pretože jeho zdravie mu nedovoľuje opustiť Rím v čase letnej horúčavy. Sľúbil, že medzitým pošle do Scaly istého Božieho služobníka, neapolského kňaza a misionára, ktorý sa volá Alfonz de Ligouri a ktorý bude viesť v kláštore duchovné cvičenia...
Len čo páter Alfonz obdržal list od duchovného vodcu, ihneď sa vybral do Scaly. Keď prišiel do kláštora, dal si zavolať matku predstavenú a jej spoločníčky a povedal im, že ho posiela duchovný vodca, aby sestrám viedol duchovné cvičenia a zároveň plnil úlohu mimoriadneho spovedníka. Hlavnou príčinou jeho návštevy však bola mníška - vizionárka - tak sa o mne povrávalo po celom Neapole, pretože takto rozchyroval spolubrat duchovného vodcu. Aj napriek tomu, že Pán potvrdil svoje dielo ďalším šiestim rehoľníčkam, iba mňa - novicku - vyhlasovali za vizionárku. Pátra Alfonza de Liguori napĺňal strach a zároveň horlivosť o spásu mojej duše. Požiadal predstavenú, aby mu vyzradila meno vizionárky, lebo sa dopočul, že sa nachádza v tomto kláštore. Predstavená mu pokorne odpovedala, že sa teší, že chce rehoľníčky voviesť na pravú cestu nasledovania nášho Pána Ježiša Krista. Uistila ho, že všetky sestry prijmú jeho rady, ako im to odporúčal duchovný vodca. Páter Alfonz sa však neuspokojil s jej všeobecnou odpoveďou a požiadal ju o vysvetlenie chýrov, aké kolujú o kláštore. Nato mu predstavená spolu so sestrami, ktoré ju sprevádzali, podrobne vyrozprávala všetko, čo sa udialo, a ako sa diabol snažil prekaziť uskutočnenie diela. Keď sa páter všetko dozvedel, rozpálila ho svätá horlivosť a odpovedal, že najskôr by si chcel vypočuť rehoľníčku, ktorej Pán zjavil reguly, ako aj ďalších šesť sestier, ktorým Pán potvrdil svoje dielo. Okrem toho chcel v rámci spovede hovoriť so všetkými sestrami zo spoločenstva, aby mohol lepšie spoznať ich mienku. Tak bude môcť ľahšie rozpoznať, či ide o Pánovo dielo, ktoré nesmie upadnúť do zabudnutia. A ak to nie je Božie dielo, mníšku - vizionárku bude treba prinavrátiť na pravú a bezpečnú cestu dokonalosti. To sa tiež stalo. Nasledujúci deň si zasadol do spovednice a požiadal, aby ma zavolali ako prvú. Najskôr ma poprosil, aby som mu objasnila celý môj život: ako som sa už v detstve odovzdala Pánovi, ako aj všetky milosti, ktoré som až doteraz dostala. Porozprávala som mu, ako ma Pán zvláštnym spôsobom povolal k svojej službe, keď som mala jedenásť rokov. Rozpovedala som, ako sa mi v deň prvého svätého prijímania ukázal Pán Ježiš Kristus, ktorý mi povedal, že obmyl moje srdce svojou drahocennou krvou a že si ma vyvolil za svoju nevestu. Ukázal mi vtedy ošklivosť hriechu, čo vyvolalo vo mne nesmiernu bolesť a ľútosť nad spáchanými hriechmi, až som sa vrúcne rozplakala. Napriek tomu, že som sa v tej chvíli nachádzala v kostole na svätej omši, nehanbila som sa a nahlas som zakričala: "Ó, koľko hriechov som spáchala!" Ľudia, ktorí stáli vedľa, to počuli a pozreli sa na mňa. Bola to veľká milosť. Vtedy ma Pán povolal, aby som ho nasledovala. Odvtedy ma obdarúval stále novými milosťami. Sám Boh ma viedol po výnimočnej ceste. Ďalej som hovorila o všetkých milostiach, aké mi Pán udelil počas môjho života, až po zjavenie diela a novej reguly. Neopomenula som ani môj strach a pochybnosti pred vyjavením diela, ako ani vnútorné a vonkajšie útrapy, ktoré ma sprevádzali až doteraz. Potom sa so mnou rozlúčil a vypočul si ďalších šesť rehoľníčok, ktorým Pán daroval svetlo ako dôkaz na potvrdenie svojho diela. Neskôr sa rozprával s ostatnými sestrami zo spoločenstva a tiež s predchádzajúcou predstavenou, ktorá už, pozbavená svojho úradu, neodporovala Pánovmu dielu.
Vtedy páter Alfonz, z Božej vôle, zmenil svoj názor. Všetkým sestrám povedal, že dielo pochádza od Boha a nie je výmyslom, ako sa usudzovalo. S nadšením a horlivosťou navrhol celému spoločenstvu, aby sa pripravilo na uskutočnenie tej veľkej milosti, akú nám Boh udelil. Tým, ktoré prv kládli prekážky, prehovoril do svedomia a vytkol im, že sa stali príčinou oneskorenia Pánovej slávy.
Na tie slová predchádzajúca predstavená odpovedala, že nechce prekážať Božej vôli, ale ju prijíma ako prvá. Všetky sestry, zjednotené vo svätej radosti, sa vtedy navzájom objali a ďakovali Pánovi, že po toľkých rokoch trápenia objasnil svoje dielo a že ho uskutoční. Sám páter Alfonz bol natoľko naplnený svätou radosťou a horlivosťou o Pánovu slávu, že nemohol ukryť svoje dojatie.
