Vráťme sa do 18. a 19. storočia: spiritualita netalianskych kláštorov bola silno ovplyvnená duchom sv. Alfonza. Z jeho duchovných synov predovšetkým páter Passerat vniesol do formácie a spirituality mníšok črtu horlivej askézy. Duchovný život prvých redemptoristiek sa vyznačoval horlivosťou v modlitbe, adorácii, obetovaním sa za obrátenie hriešnikov, láskou k tajomstvu vtelenia, krížu a Eucharistii, ako aj úctou k Panne Márii a k sv. Jozefovi. Jedna z prvých sestier napísala: „Redemptoristky sú také malé a také skryté, že ich bude vidno až v nebeskom Jeruzaleme.“ Životy prvých sestier boli veľkým svedectvom svätosti. Medzičasom povesť a sláva Alfonza de Liguori v Cirkvi rástla: v roku 1816 bol vyhlásený za blahoslaveného, v 1839 za svätého a v 1871 za učiteľa Cirkvi, čím rástol aj význam jeho duchovného dedičstva. Zato matka Mária Celesta Crostarosa, ktorej Pán zjavil zámer založiť nový rehoľný inštitút v Cirkvi, zostávala „ukrytou perlou“ a jej spolusestry nepoznali bohatstvo jej duchovných spisov. V roku 1896 si redemptoristky pripomínali 100. výročie narodenia sv. Alfonza, ale jeho súčasníčka Mária Celesta zostala nepovšimnutá. Až v rokoch po Druhom vatikánskom koncile bolo nanovo objavené bohatstvo jej duchovného odkazu, z ktorého prvé redemptoristky nemali možnosť čerpať. Mária Celesta bola v prvých dvoch storočiach existencie Rehole najsvätejšieho Vykupiteľa známa iba v kláštore a meste Foggia.