17. marec
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5, 3)
*****
Ježiš nazýva blahoslavenými všetkých, ktorí majú srdce chudobného. Mať srdce chudobného, znamená mať pred Bohom postoj dieťaťa: byť pred Bohom chudobný, pokorný, byť pred Ním malý, byť pred Ním dieťaťom – to je duchovná chudoba. Byť ako dieťa, bezprostredný, nekomplikovaný, veriaci a dúfajúci, pripravený prijať, pripravený nechať sa obdarovať a ďakovať – vždy a všade. Dieťa sa necíti byť podmanené, ak je odkázané na druhých, ale naopak cíti svoje právo na obdarovanie. To znamená mať srdce dieťaťa. Duchovná chudoba má dočinenia s evanjeliovou radou chudoby a môže sa žiť v spojení s hmotnou chudobou. Táto chudoba – naša poníženosť – priťahuje Božie bohatstvo! Toto zdanlivo protichodné napätie patrí k základným skúsenostiam kresťanského života. Až keď sa staneme chudobnými, pokornými, môžeme byť Bohom hlboko obdarovaní.
Konkrétnym dôsledkom duchovnej chudoby je postoj otvorenosti, aký má dieťa. Spočíva v oslobodení od všetkého zmýšľania plného nárokov, v oslobodení od akýchkoľvek žiadostí a túžby vlastniť. Je to otvorenosť, ktorá sa necháva obdarovať.
Ďalším konkrétnym dôsledkom tejto duchovnej chudoby je oslobodenie od akejkoľvek ziskuchtivosti, od túžby po kariére. Výrazom toho je miernosť. Pyšný človek, ten, kto chce byť pred Bohom dospelý, chce urobiť všetko sám, s Bohom účtuje – taký nikdy nenadobudne túto miernosť, naopak neustále bude vo veľkom napätí. Veľmi často bude nespokojný a v jeho zmýšľaní budú obrovské nároky. Uvoľnená miernosť a spokojnosť sú príznačné pre postoj duchovnej chudoby. Podľa tohto postoja môžeme dobre poznať, či človek naozaj žije vo vnútornej slobode chudoby. Duchovnú chudobu je možné žiť dokonca aj vtedy, keď vlastním nejaké hmotné a duchovné bohatstvá, bez toho, aby som sa na nich spoliehal, aby som na nich lipol.
Sv. Jozef mal srdce chudobného, ale tiež srdce pre chudobných. Delil sa tým čo mal. Nič si neponechal pre seba, všetko dal Bohu a v ňom dal Márii a Ježišovi. Im patrili všetky jeho duchovné aj prirodzené dary, jeho práca, jeho čas a predovšetkým láska. Jozef si neponechal pre seba nič. Môžeme povedať, že ochudobnil sa tak možno o veľa vecí, ale nik nebol viac obdarovaný ako on, nik nebol bohatší ako on. Jozef dal Bohu všetko a Boh mu dal viac, ako si on mohol čo len predstaviť, Boh mu dal seba samého a jeho láske zveril svoje najkrajšie stvorenie – prečistú Máriu Pannu a svojho milovaného Syna.
Ale Boh svojmu pokornému služobníkovi neodstránil všetky prekážky a námahy na jeho ceste. Ježiš prišiel, aby dal svoj život za obetu pre nás, bol predpovedaný prorokmi ako Pánov trpiaci služobník, ktorý svojou obetou vykúpi svoj ľud z otroctva hriechu. A preto ani život Jozefa a Márie nebol pozbavený bolesti a námahy, nebol pozbavený tmy a kráčania v totálnej viere a dôvere, zvlášť pri skúškach, ktoré na nich doliehali. Boh Jozefa a Máriu obdaroval všetkými darmi a milosťami, ale neodstránil všetky prekážky a ťažkosti na ich ceste. Po ľudsky povedané Jozef mal zo spojenia s Ježišom útrapy, námahy, prenasledovanie. Ale keďže celý jeho život bol nasmerovaný na Ježiša, všetko toto sa menilo na duchovný pokoj a nadprirodzenú radosť. Jozef po ľudsky nemal nič, ale mal všetko – mal Ježiša. Zakusoval chudobu a predsa bol spolu s Máriou najbohatším človekom. A Boh ho nesklamal, Boh nezahanbil svojho služobníka, ktorý celú svoju dôveru vložil do neho. A preto aj nám môže povedať:
Dúfajte ľudia v Boha v každom čase! Dúfajte vo svojej chudobe – vo svojej slabosti, vo svojej bezmocnosti, dúfajte napriek všetkej temnote! Vložte svoju ruku do Božej ruky a nikdy sa z nej nevymaňte. Božia ruka očisťuje, niekedy spôsobí utrpenie, ale vždy je rukou, ktorá prináša lásku. Dôverujte tejto láskavej a dobrotivej Božej ruke a nebude zahanbení naveky!
Ježiš, Mária, Jozef, vám odovzdávam srdce, telo i dušu svoju, opatrujte ma v tento deň, spravujete a veďte ma k životu večnému. Amen
Obrázok: pixabay.com
