Povolanie k bytiu s Ježišom, k prebývaniu s Ježišom, je povolaním byť v spoločenstve. Postaviť sa na jeho stranu, znamená postaviť sa na stranu spoločenstva. Zotrvávať pri Ježišovi, znamená zotrvávať v komunite. Skúsenosť povolania Dvanástich je pre nich zároveň skúsenosťou spoločenstva nie len s Ježišom, ale aj so sebou navzájom.

Komunita aj nás učí, čo to znamená naozaj veľmi konkrétne žiť povolanie „na zemi“ – čiže v spoločenstve s inými bratmi a sestrami. Spoločenstvo nás chráni pred „preduchovneným“ vnímaním nášho vzťahu s Ježišom, chráni nás pred odtelesnenou duchovnosťou, pred hľadaním ako slúžiť Ježišovi na „mesiaci“.

Komunita nás tiež pozýva a zároveň mobilizuje, aby sme nerozdávali seba len mimo komunity, ďaleko od osôb s ktorými žijem pod jednou strechou. Veľmi jasno nám tiež ukáže mŕtve miesta v našom živote, ktoré nám treba liečiť, alebo dokonca „amputovať“.

Život v spoločenstve odhaľuje naše slabosti, strach a sebectvo jednotlivca. V spoločenstve „vypláva“ na povrch naša neschopnosť pochopiť sa s inými, naše zablokovania, neschopnosť milovať, naša podráždenosť odlišnosťou iných, závisť... Kým by sme žili sami, mohli by sme si myslieť, že všetkých milujeme, nemáme s nikým problém. Problémy sú ďaleko vtedy, keď sme aj ďaleko od iných.

Život v spoločenstve v tomto zmysle je ťažký, lebo odhaľuje naše sebectvo a pýchu, a pozýva nás „umrieť“. „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24). Len takto sa môžeme stať jedným telom a prameňom života.

A Pán napriek všetkým týmto „netvorom“ v nás,  nás spája do jedného spoločenstva a pozýva nás, aby sme sa prijímali a učili sa odpúšťať. Podarovať iným dar prijatia a odpustenia sme ale schopní len vtedy, keď si dennodenne uvedomujeme, že Boh nás prijíma so všetkou našou slabosťou a úbohosťou a odpúšťa nám. Len ak žijeme týmto darom Božieho prijatia a darom vykúpenia, ak sa cítime spasení a nie ako „spasitelia“ vlastného života, sme schopní prijímať iných a odpúšťať. A to nie je ľahké, to nie je z nás!

Každý deň musíme prichádzať pred Pána ako žobráci a každý deň nanovo o túto milosť prosiť. Len Boh je Láska, a len on nás môže naučiť naozaj milovať. Len jeho láska je bezhraničná a naša stále obmedzená. Len hlboký vzťah s Ježišom ma uschopňuje k hlbokým vzťahom s ľuďmi. Ak nebudem s Ním, nebudem vedieť byť ani s inými. Ak nebudem s Ním – ako s totálne Iným, odlišným odo mňa, nebudem schopná byť s ľuďmi odlišnými odo mňa.