Bl. Mária Celesta vnímala celý svoj život a všetko, čo ho tvorilo (to je veľmi dôležité) ako zjavenie Božej milosrdnej lásky.
„Vo všetkom žiari oheň milosrdnej lásky môjho Boha!“ Boh mi zjavuje svoje milosrdenstvo cez všetko: cez ľudí, udalosti, situácie, cez požehnanie, ťažkosti, utrpenie... Ak teda Boh mi preukazuje skrze to všetko svoje milosrdenstvo, pozýva ma na cestu prijatia iných ľudí – príjemných aj nepríjemných, situácii, okolností, a koniec koncov aj seba. Som „objektom“ jeho milosrdenstva a preto som pozvaná žiť hlbokým seba prijatím!
Bože môj, koľko dobier a úžitku vydobývaš z tých najdrobnejších prejavov nášho života, ktoré sa nám zdajú byť akoby náhodné! Aké obdivuhodné sú tvoje rozhodnutia! Aké sú pre nás užitočné! Stačí povedať, že pochádzajú zo srdca, ktoré nás úprimne miluje a je plné múdrosti. Dobro moje jediné, stačí, že ťa môžem vlastniť a to ma úplne napĺňa šťastím. V tomto živote už netúžim po inom, než po tebe, jediné moje všetko!
Matka Celesta píše: Koľko dobier a úžitku vydobývaš z tých najdrobnejších prejavov nášho života, ktoré sa nám zdajú byť akoby náhodné! Človek, ktorý má vnímavé a otvorené srdce vidí Božie stopy vo svete, vo svojom živote... A znova jej úžas: Aké obdivuhodné sú tvoje rozhodnutia! Aké sú pre nás užitočné! Stačí povedať, že pochádzajú zo srdca, ktoré nás úprimne miluje a je plné múdrosti. Nikdy nepochybujme, že všetko pochádza zo srdca, ktoré nás miluje a ktoré vie, čo je pre nás dobré! On jedine to vie! Verme tomu a nedajme sa okradnúť o túto istotu lásky a dôvery.
V autobiografii Matka Celesta píše: Pán ma neustále obdarúval Božou milosťou. Učil ma, ako mám plniť úlohu vrátničky, a bol mojím spoločníkom vo všetkom, čo som robila. Môj Pán Ježiš Kristus mi pripomínal moje povinnosti. Moja duša vo všetkom cítila duchovnú vôňu Božej prítomnosti, ktorá bola nesmierne čistá, príjemná a s ničím neporovnateľná. Nebola to telesná, ale duchovná spoločnosť, ktorá priam roztápala moje srdce v láske.
Zdalo sa mi, že sa vtedy spĺňa jeho prisľúbenie: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ Akým veľkým požehnaním je pre vernú dušu tvoja spoločnosť! Čoho by sa mala báť, keď má také šťastie na tomto svete? Keby sme mali živú vieru vo svojich pozemských aj duchovných potrebách, nestrácali by sme odvahu ani v trápeniach tohto biedneho života. Sama som sa presvedčila, že Pán je silným štítom proti všetkým mojim nepriateľom. On je jediný osloboditeľ a obranca pred akýmkoľvek zlom, je všetkým dobrom pre dušu, ktorá v neho s dôverou dúfa. On je môj Otec aj moja Matka, jediné bytie a môj život.
Čo je nádherné v tomto texte je normálnosť a krása života, ktorý Matka Celesta viedla v kláštore – lebo také bolo jej povolanie. Keď ju Ježiš obdarúval svojou milosťou a cítila priam vôňu jeho prítomnosti, možno by sme čakali, že jej dni života budú ubiehať v neustálych extázach, vytrženiach, vznášaní sa ... A tu máme zmienku o samých „prízemných“ veciach: Ježiš ju učí ako si má plniť úlohu vrátničky, je jej spoločníkom vo všetkom, čo robí – vo všetkom (spomeňme napr. varenie, pranie, žehlenie, práca v záhrade). Ba dokonca jej Ježiš pripomína o jej povinnostiach. My by sme Boha videli najradšej iba v kostole, stretali ho v modlitbe, a iných nábožných veciach (a tam samozrejme je prítomný, ale nielen!) ale, prečo by on nemohol byť s nami aj medzi hrncami, kopou bielizne na žehlenie, vo všetkom čo robíme. Túto lekciu nám dnes dáva Matka Celesta: Ježiš je naším spoločníkom vo všetkom, čo robíme!
