Bl. Matka Celesta nám dáva svojím životom jasné svedectvo o potrebnosti a dôležitosti sviatosti zmierenia pre náš rast, pre naše kráčanie. Hneď na začiatku svojej autobiografie takto píše: Náš milovaný Boh vylieva na svoje stvorenia prúdy božského milosrdenstva a v tých najúbohejších necháva zažiariť svoju veľkosť. Tak urobil aj mne: preukázal mi mimoriadnu milosť a milosrdenstvo, keď s nesmiernym súcitom zhliadol na mňa od samého začiatku.
Toto je prvý „akord“ jej piesne „magnifikat“ za celý jej život, taký aký bol, aký ho vidí ona sama. Matka Celesta vždy vnímala, že Boh ju svojou milosťou a milosrdenstvom nielen sprevádzal, ale aj predchádzal. Boh je vždy vo svojej láske k nám prvý! Táto jej prvá veta z autobiografie je aj o nás – taký je náš Boh voči každému: neustále sa nám dáva, skláňa sa k nám s nesmiernym súcitom, preukazuje svoje neúnavné milosrdenstvo! A hneď na konci tejto prvej kapitoly spomína, že pristúpila ku generálnej sv. spovedi u istého dominikánskeho rehoľníka. Píše: Chcela som sa nielen vyspovedať, ale naučiť sa od neho aj rozjímavú modlitbu a dozvedieť sa, ako mám celým srdcom milovať Boha.
Každé „duchovné prebudenie“, v živote svätých, ale aj v našom živote, je poznačené smädom po Bohu, či lepšie povedané: začíname vnímať, že Bohu na nás tak veľmi záleží, že tak veľmi On túži zahrnúť nás svojou láskou, že začíname aj my „túžiť viac“.
Ako vnímala sviatosť zmierenia Matka Celesta?
- Stretnutie so živým Bohom, ktorý je Láskou
- na prvý pohľad by sa zdalo, že veď je to samozrejmé, ale až také samozrejmé to nebolo. Cirkev v tomto čase trpela dozvukmi jansenizmu, náboženským hnutím, ktorého jednoducho povedané, charakteristickou črtou bol teologický pesimizmus a rigorózny morálny postoj.
Ježišu, Láska moja, prichádzam k tebe s prosbou, aby si ma očistil. Všetku svoju nádej vkladám v teba a dôverujem ti, že to urobíš a že ma zachrániš.
Ježišu, Život môjho srdca, koľko ráz som ťa odmietla, urazila a ukrižovala svojimi hriechmi! Hanbím sa a pociťujem vnútornú bolesť, keď si pomyslím na svoj predchádzajúci život. Je mi veľmi ľúto, že som ťa urazila. Láska môjho srdca, aká krutá som bola k tebe, ktorý ma tak veľmi miluješ! Aká slepá a nevďačná som bola! Dobrý Ježišu, aký si ku mne zhovievavý a ako trpezlivo ma znášaš!
Všetky nedokonalosti, ktorých som sa pri svojich skutkoch zo slabosti dopustila, si pozbieral a položil do hlbokej jamy pod tvojimi nohami. Dal si mi pochopiť, že vo svojej láske si ich úplne zničil a nebudeš na ne hľadieť ani ich pripomínať, pretože tá jama pod tvojimi nohami predstavuje tvoje milosrdenstvo... Môj Pane, daj mi milosť, aby som pri každom nádychu ospevovala tvoje milosrdenstvo, ktoré hojne preukazuješ môjmu úbohému srdcu.
- Vo sviatosti zmierenia prichádzame k Bohu, ktorý nám službou Cirkvi – skrze kňaza odpúšťa naše hriechy.
- Nemôžeme sa očistiť sami, nemôžeme sa spasiť sami, tento dar nám dáva iba Boh a my tento dar prijímame.
- Matka Celesta vnímala hriech ako odmietnutie Boha, ako zradu jeho lásky, neprijatie jeho dobroty. Iba v kontexte živého vzťahu môžeme precítiť, čo znamená zradiť lásku milovanej osoby, a o to viac Boha, ktorý miluje láskou bezmernou a nekonečnou... Ako čítame v KKC: Hriech je predovšetkým urážkou Boha, prerušením spoločenstva s ním. Zároveň narúša spoločenstvo s Cirkvou.
- Sviatosť zmierenia s Bohom spôsobuje pravé „duchovné vzkriesenie“, prinavracia dôstojnosť a dobrá života Božích detí, z ktorých najvzácnejším je priateľstvo s Bohom.Tento účinok sviatosti zmierenia zakúsila vo svojom živote veľmi konkrétne!
- Poznanie vlastnej hriešnosti, úbohosti
- Poznanie vlastných hriechov je pre bl. Máriu Celestu prejavom Božieho milosrdenstva:
Bolo potrebné, aby si v priebehu dlhého času zakúsila vlastnú úbohosť, a tak spoznala pravdu. A toto bolo jedným z najväčších prejavov môjho milosrdenstva voči tebe.
Prostredníctvom pokušení a bojov, ktorými si prešla, si získala skúsenosť svojej vlastnej úbohosti a jasnejšie si spoznala seba samú, aby si odteraz všetko považovala za milosť môjho milosrdenstva a aby si iba mne pripisovala všetko dobré, čo je v tebe.
Ponáram sa do priepasti tvojho nekonečného milosrdenstva, aby som v ne ustavične mohla dúfať aj napriek množstvu svojich hriechov, slabostí a nevďačnosti.
- Čím viac sa približujeme k svetlu, tým viac vidíme svoj hriech a tmu
- Pre Boha nie je prekážkou naša slabosť, ale naša pýcha! Iba On je svätý a iba On nás môže urobiť svätými, avšak k tomu potrebuje našu slabosť= potrebuje, aby sme ho potrebovali, aby sme boli úplne napojení na neho, odovzdaní do jeho rúk. Spomeňme si na apoštolov, spomeňme si na Petra počas Ježišovej poslednej Veľkej noci!
A my nie sme lepší, Ježišovo slovo, ktoré hovorí o slabosti apoštolov: Vy všetci tejto noci odpadnete, Ježišovo slovo o Petrovom zapretí sa týkajú aj nás... Aj my sme schopní urobiť toto a ešte oveľa viac.
Sv. Terezka povie: Som schopná spáchať všetky hriechy sveta! K takejto pravde o sebe dochádzajú iba svätí. A preto vidíme, že oni sa nikdy nepovyšovali nad inými, nepokladali sa za lepších, svätejších, vedeli, iba Božou milosťou stoja a božia milosť im dáva víťaziť vo všetkých ich bojoch!
Matka Celesta vo svojich dielach, ktoré napísala často píše o svojej veľkej úbohosti, tme, biede... to nie je jej „bedákanie, sebaľútosť“, je to skutočné precítenie bolesti, ktorú spôsobila milovanej Osobe.
Pán môj a Boh môj, pred tvojou tvárou vyznávam svoju vinu. Neprosím ťa iba o odpustenie hriechov, ktorých som sa dopustila vtedy, keď som ťa ešte nepoznala, ale ešte väčšmi sa hanbím za to, že som málo spolupracovala s tvojimi milosťami a milosrdenstvom napriek tomu, že si ma zaviedol do svojho domu a dával si sa mi poznávať. Málo som ťa milovala a slúžila som ti iba veľmi chladne a nedbalo.
- Po II. Vatikánskom koncile, bola v úvodných obradoch sv. omši – v úkone kajúcnosti – urobená zmena, dodatok. Dovtedy úkon kajúcnosti znel: Vyznávam, že som veľa zhrešil: myšlienkami, slovami a skutkami. My sa dnes modlíme: Vyznávam, že som veľa zhrešil: myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého! Matka Celesta, prosila aj o odpustenie v tejto oblasti: zanedbávania dobra, a ruku na srdce, či sa my vôbec zamýšľame nad zanedbávaním dobra?
Sv. Otec František dosť často hovorí o zanedbávaní dobra:
Nestačí iba nerobiť zlo, aby sme boli dobrými kresťanmi. Je nevyhnutné prilipnúť k dobru a konať ho. Práve preto sv. Pavol pokračuje takto: „Buďte k sebe navzájom láskaví a milosrdní, navzájom si odpúšťajte, ako aj vám odpustil Boh v Kristovi“ (v. 32). Častokrát počujeme, ako niekto povie: „Ja nerobím zle nikomu“. A domnieva sa, že je svätý. V poriadku, ale konáš dobro? Mnoho ľudí nekoná zlo, ale ani dobro, a ich život plynie v ľahostajnosti, apatii, vlažnosti. Zapamätajte si toto: „Je dobré nekonať zlo, ale je zlé nekonať dobro“.
Hrešíme nielen vtedy keď konáme zlo, ale ak keď naše dary správne nevyužívame pre dobro, pre službu, pre budovanie Božieho kráľovstva. Spomeňme si na evanjelium: Mt 25, 31- 46. Nepoznáme čas posledného súdu, ale vieme – a to je podstatné, čoho sa tento súd bude týkať! Obsahom súdu bude to, čo sme urobili alebo neurobili našim blížnym. Ježiš sa identifikuje, stotožňuje s každým bratom, sestrou, tým najmenším. Prijať ho, alebo neprijať znamená byť, alebo nebyť spaseným. Každý z nás bude teda súdený na základe lásky. A teda, nie až po smrti budeme súdení, ale tento súd prebieha už tu, teraz v našom každodennom živote, v našich vzťahoch. Už tu žijeme našu večnosť. Tí, postavení po ľavici nikoho nezabili, neokradli... ale ani neprejavili lásku. Nestačí povedať: Som v poriadku: nikoho som nezabil, neokradol... Skôr opýtať sa: Miloval som? Ako som miloval?
- Iba s Bohom môžeme zvíťaziť
Nespoliehaj sa na seba samú, ale v duchu pokory a miernosti si kľakni k Pánovým nohám. Utiekaj sa k nemu a pros ho, aby svojou mocou pokoril diablovu pýchu a trúfalosť, aby ju porazil a odhodil preč – ďaleko od teba. Uteč od Zlého: Nepozeraj sa naňho ani nepočúvaj to, čo ti hovorí, pretože víťazstvo nad ním sa dosahuje útekom a pokorou. Uznaj svoju biedu a chudobu a neochvejne dôveruj v toho, ktorý ťa môže oslobodiť. Vôbec sa nevenuj diablovým návrhom, ale dôveruj Ježišovi a budeš oslobodená.
Preto, ak chceš premôcť tohto nepriateľa, musíš sväto nenávidieť seba samú a poznať sa v pravde. Musíš mať pokorné srdce. Vedz, že nik, kto nemá pokorné srdce, nezvíťazí nad pokušeniami tohto luhára. Iba pokorný človek bude zachránený a oslobodený. Ak teda chceš zvíťaziť nad pyšným nepriateľom, vezmi si zbrane poníženosti a pokory, a hneď získaš slobodu a diabol od teba utečie. Ak sa budeš vedieť opravdivo pokoriť, diabol od teba utečie tak, ako uteká už len pred samotným znamením kríža, do ktorého je vpísaná pokora a poníženie Božieho Syna, ktorý ťa skrze svoje obdivuhodné poníženie oslobodil z diablovho otroctva.
- Matka Celesta vedela z vlastnej skúsenosti, že náš život je veľkým duchovným zápasom, duchovným bojom, ktorého nemôžeme uniknúť, ak naozaj túžime ísť za Ježišom. Aká stratégia je potrebná? Je to: nespoliehanie sa na svoje sily, pokora, obrátenie sa o pomoc na Pána a dôvera v neho!
Ak ostávaš vo mne a kŕmiš sa mnou, nepriblíži sa k tebe žiadne zlo.
Ak je Boh našou láskou, ak je naše srdce „obsadené“ Bohom, zlý nás môže a bude pokúšať, ale nemá k nám prístup. Nemáme na to, aby sme bojovali priamo so zlom, respektíve je to veľmi ťažké, avšak ak sme s Ježišom – sme silní, lebo našou silou je ten, koho milujme! Ak si stále „perieme šaty“ v Baránkovej krvi, démoni sa nemôžu priblížiť.
Zamysli sa, ako sa ty správaš v pokušení. Často sa trápiš, znechucuješ, maľomyselnieš, veríš diablovým lžiam a bojíš sa jeho vyhrážok. Sužuješ sa, bojíš sa a málo dôveruješ v toho, ktorý namiesto teba premohol, pokoril a zviazal diabla a urobil z neho neškodného psa, ktorý môže nanajvýš štekať z diaľky, pretože je priviazaný na reťazi, ktorou je poníženosť a pokora Slova, Človeka - Boha. Čoho sa bojíš? Odteraz utekaj od diabla a nedávaj sa s ním do reči. Vyhýbaj sa mu a pokor sa pred Bohom. Takto nad diablom zvíťazíš mocou Ježiša Krista.
