Kde bolo, tam bolo...
... bol raz jeden všemohúci Kráľ. Blahoslavená Mária Celesta začína svoje rozprávanie jasavou oslavou a chválospevom, ktorý vytryskuje z hlbín jej srdca, očareného a uchváteného naším Bohom v Jeho sláve, veľkosti, moci a majestáte. A nenachádza lepšie slová, ktorými by mohla vyjadriť svoje zvelebenie, ako slová všetkých svätých v nebi: „Vzdávame Ti vďaky, Pane Bože Všemohúci, ktorý si, ktorý si bol a ktorý prídeš, že si sa ujal svojej veľkej moci a začal si kraľovať!“ (Zjv 11,17) Mária Celesta zvelebuje Kráľa kráľov, ktorý prichádza, aby zaujal kráľovstvo, ujal sa svojej vlády a začal kraľovať.
„Za horami za dolami...“- Mária Celesta pokračuje a rozpráva o tomto kráľovstve, tak vytúženom pre Kráľa. Hovorí o tom, že týmto kráľovstvom je srdce každého človeka: „ ´Ujal si sa svojho kráľovstva´- veď už od počiatku si si stvoril ľudské srdce pre seba, ako svoj trón! Áno, ľudské srdce si urobil svojím trónom, a tu prebývaš s potešením (spokojnosťou, rozkošou): až tak Ťa zredukovala[1] nadmiera Tvojej božskej lásky!“ Mária Celesta rozpráva o Kráľovi, ktorý- hoci Mu patrilo úplne všetko, celý vesmír a celý svet, mal všetko a nechýbalo Mu nič- si vybral za svoje kráľovstvo ľudské srdce, aby práve tu prebýval, zasadal, radoval sa, kraľoval... Mária Celesta s dojatím rozpráva o nepochopiteľnej „rozkoši, spokojnosti a potešení“, aké nachádza všemohúci a ten najbohatší Kráľ v biednom, úbohom príbytku- chatrči- akým je srdce hriešneho človeka. A tiež o Jeho jednoznačnej a nekompromisnej voľbe práve tohto za svoje vytúžené kráľovstvo. Mária Celesta nad tým akoby krúti hlavou a napokon sa zmôže iba na jediný povzdych- lepšie povedané- výkrik, ktorým sa obracia na tohto nepochopiteľného Kráľa a ktorý zhrňuje všetko, čo prežíva a čo nedokáže vmestiť do slov: „Až takto Ťa zredukovala nadmiera Tvojej božskej lásky!!!“ Mária Celesta hovorí o Kráľovej nadmernej- príliš veľkej- láske, ktorá Ho pohla zostúpiť z neprístupného majestátu svojej slávy v nebesiach, aby žil s nami v našej realite..
