Menu

 

Sestry redemptoristky
Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa

Kežmarok – Slovensko

 

Ježiš bl. Márii Celeste

Môj Pane, ty si poklad nevyčísliteľnej hodnoty; bohatstvo, ktoré sa nekončí; krása, ktorej sa nič nevyrovná.

Tvojimi milovanými budú zvlášť duše zo spoločenstva, v ktorom žiješ. Budeš ich milovať vo mne a mňa v nich a starať sa o ich duchovné blaho.

Svoje dary rozdeľujem s rovnakou dobrotou a udeľujem ich tým, o ktorých viem, že ich využijú pre dobro vlastných duší a sú mi vďační a odpovedajú na ne.

Ježiš zomrel, aby žil ako zmŕtvychvstalý vo svojich stvoreniach.

Úvodné slovko

Sme na prahu novény pred sviatkom bl. Márie Celesty. Jednotlivé zamyslenia budú ako listovanie v albume s fotkami, na ktorých je zachytená blízka osoba. Každý záber zachytáva niečo z jej života a zároveň ponúka posolstvo pre našu každodennosť. Deväť dní budeme intenzívnejšie kráčať vedľa bl. Márie Celesty na ceste za Ježišom. Od každého z nás sa očakáva len otvorené a počúvajúce srdce, ochotné urobiť ďalší krok za Ním...

Jednotlivé zamyslenia sú spracované na základe textov sestier redemptoristiek v Bielsku-Białej v Poľsku: Litania do Błogosławionej Marii Celeste Crostarosy – Rozważania.

 

 

1.   Deň: Mária Celesta Crostarosa – duchovná Záhrada...

 Duchovnosť bl. Márie Celesty sa utvárala a dozrievala pod slnkom, ktoré je symbolom prítomnosti Boha v duši: „Ja som oživujúce slnko, nekonečné svetlo, ja som tvoj jediný a tvoje slnko“ (RD VII,8), počula od svojho Ženícha. A keď mala 17 rokov, dostala od Neho slovo-kľúč, ktoré poznačilo celú jej duchovnú cestu. Hovoril jej:

Pozri sa na slnko, ako osvetľuje, zohrieva, dáva rásť rastlinám na zemi a ony prinášajú kvety a plody, a celý svet potešuje svojím jasom. Pozri, ako všade žiari. Iba tí, ktorí zatvárajú okná a nechcú prijať jeho svetlo a hľadieť na jeho jas, zbavujú sa ho z vlastnej viny. Slnko, ktoré vidíš na svete, bolo  stvorené ako symbol božského Slnka, ktoré svojím božstvom osvecuje vnútorný svet duše. To svetlo je výsledkom mojej božskej prítomnosti v dušiach, ktoré som stvoril. Cez to hmotné slnko, ktoré stále svieti, budeš obdivovať moju božskú dokonalosť. Uvidíš, ako vďaka teplu môjho Ducha rastú v dušiach rastliny čností a rodia kvety a plody večného života. Dávam svetlo, ktoré osvecuje rozum a rozpaľuje vôľu v mojej božskej láske. Mojím božským teplom vysušujem zlé šťavy vytvorené nezriadenými náklonnosťami. Ničím nedokonalosti duší, ktoré majú otvorené oči, hľadia na mňa a dovoľujú božskému jasu, aby do nich vstúpil. Sú to tí, čo majú otvorené okná duše, ktoré nezavrel  hriech. Vždy, keď budeš hľadieť na viditeľné slnko, pamätaj, čo som ti zjavil. To bude tvoja ustavičná modlitba.“ (Autobiografia, 4. kapitola)

 

V jase tohto Slnka, ktoré dáva duchovné svetlo a teplo, dozrievalo v nej ovocie Ducha Svätého. Mária Celesta ich vyratúva 12, ako evanjeliové koše s chlebmi, zozbierané po jeho rozmnožení: láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, veľkodušnosť, dobrota, žičlivosť, miernosť, osvietená viera, skromnosť, striedmosť, čistota. Tak sa stávala v žiare slnka, čiže v prítomnosti Zmŕtvychvstalého, zrelým ovocím v Jeho mystickej záhrade, ktorou je, tak veľmi ňou milovaná, Cirkev.

V mnohých meditáciách Mária Celesta prestavuje dušu kresťana ako uzamknutú záhradu Človeka-Boha. V nej Ježiš „prebýva s veľkou záľubou, ako vo vlastnom dome a žije životom lásky, rozmnožuje milosti a dary, ktoré sám vložil do srdca“[1]. A tak, „ako Ježiš  rozmnožoval chleby, bral ich do svojich rúk a rozmnožoval, aby ich učeníci mohli rozdávať hladným, tak isto rozmnožuje – s ohromnou hojnosťou – ovocie Ducha Svätého v našom vnútri, aby sme ho mohli rozdávať blížnym“[2].

 Slnkom bola pre ňu predovšetkým  Eucharistia, „ v ktorej dostávame Ducha Svätého, celú plnosť jeho darov a ovocia“[3], písala. Dozrievajú v lúčoch Eucharistie nielen preto, aby sa z ich sladkosti tešila obdarovaná duša, ale aby sa stávali darom pre iných.

Prítomnosť Ducha Svätého rozpaľuje a rozširuje srdce, a ono sa chce deliť „láskou, ktorú obdržala od milujúceho Boha, ktorý prebýva v nej a rodí ovocie pravej lásky“[4]. Láska, ktorá v sebe zahŕňa všetky iné dary, je teda prvým ovocím Ducha. Mária Celesta vie, že „Pán v nej vzbudzuje vrelú lásku a udivujúcu aktívnosť, aby mohla všetkým slúžiť. Všetko robí rýchlo, silou lásky, ktorou všetkých obdarúva a ktorá sa nesmierne sladko odtláča v srdciach iných a vzbudzuje v nich lásku.“ (por. Stupne modlitby X)

O chuti tohto „zrelého ovocia Ducha svätého“ rozprávajú svedkovia jej procesu blahorečenia. Jeho hodnotu potvrdil sám sv. Alfonz, ktorý sa s ňou radil v začiatkoch kongregácie redemptoristov, potom sv. Gerard, ktorý často čerpal z jej duchovného bohatstva, a napokon mnohí laici, ktorí po jej smrti prichádzali hromadne vyjadriť svoju vďačnosť, lebo zakúsili chuť ovocia jej života.

  

Návrh slova pre čas modlitby: „Môj tichý a mocný kráľ, dovoľ, aby som ti pre moje potešenie povedala, kým si.  Vnímam ťa ako večné slnko, ktoré zaodel Boh Otec, najvyšší a múdry umelec. Keď chcel osvietiť svet a oslobodiť ho z temnoty, zhotovil pre tvoju božskú prirodzenosť žiarivý, krištáľovo priehľadný odev, ktorým bola tvoja ľudská prirodzenosť. Skrze ňu sa zjavila božská krása, nekonečné poklady a bohatstvo Slova. A takto zaodeté slnko poslal na svet, aby bolo svetlom pre všetkých ľudí, ako hovorí sv. Ján, evanjelista[5]. Preto tak ako v nebi si svetlom večnej slávy, tak na zemi uprostred hriešnych ľudí žiariš ako slnko spravodlivosti, aby si ich oslobodil z tmy hriechu. A pre spravodlivých si sa stal magnetom, ktorý priťahuje ich srdcia. Ježišu môj, a kým si pre mňa? Zrejme chceš, aby som povedala, ako to skutočne je. Nechápem, že neumierame z čistej lásky k tebe, moje milované Dobro.“ (Rozhovory duše s Ježišom IX, 16)

 

[1] MCC, Vnútorná záhradka, 20 máj (nepublikované)

[2] tamže

[3] tamže

[4] tamže

[5] Jn 1,9.

 

 

2.   Deň: Bl. Mária Celesta – ...záhrada zrelého ovocia Ducha Svätého

 „Pozri sa na slnko, ako osvetľuje, zohrieva, dáva rásť rastlinám na zemi a ony prinášajú kvety a plody, a celý svet potešuje svojím jasom. Pozri, ako všade žiari. Iba tí, ktorí zatvárajú okná a nechcú prijať jeho svetlo a hľadieť na jeho jas, zbavujú sa ho z vlastnej viny. Slnko, ktoré vidíš na svete, bolo  stvorené ako symbol božského Slnka, ktoré svojím božstvom osvecuje vnútorný svet duše. To svetlo je výsledkom mojej božskej prítomnosti v dušiach, ktoré som stvoril.“ (Ab 4)

Môžeme si položiť otázku, akú chuť malo ovocie z duchovnej záhradky bl. Márie Celesty. Určite to bola chuť prítomnosti Ježiša v nej, chuť akú má „plod života Márie, Ježiš“, jej Ženích, s ktorým spolupracovala na diele vykúpenia. Stálo by za to prizrieť sa pozornejšie, ako sa Mária Celesta starala o svoju vnútornú záhradku. Obrábal ju predovšetkým záhradník spred vekov, sám Nebeský Otec. Poznanie je spolupráce s Ním sa môže stať svetlom na našej duchovnej ceste s Ježišom.

Hovoríme tu o duchovnom ovocí, ale môžeme zároveň odvážne hľadieť na bl. Máriu Celestu ako na pekný kvet v mystickej záhrade Pána, v Cirkvi. Hoci kvety  zvyčajne symbolizujú Máriu, skrze podobnosť s Najsvätejšou Matkou, aj naša matka Celesta môže byť  považovaná za neopakovateľný kvet mystickej záhrady, v ktorej sú fialky pokory, tak výrazné v jej živote. Nechýbajú tu ani ruže – symbol šťastnej lásky, konvalinky predstavujúce skromnosť, , šťastie a čistotu, klinčeky symbolizujúce odvahu, či biele ľalie – symbol čistoty, skromnosti a panenstva. Máriu Celestu môžeme prirovnať k peknej slnečnici. Istý blahoslavený o nej píše takto: „Tento kvet výrazne prevyšuje všetky iné. Jeho charakteristickou črtou je, že sa vždy obracia k slnku, pričom sám je obrazom slnka. Je vysoký a pevný a má aj hlboké korene. Symbolizuje dušu Márie stvorenú na Boží obraz, aby sa sýtila Božím svetlom a dala sa ním preniknúť. Sú to dve slnká svietiace na seba; jedno vyžaruje jas nepreniknuteľnej krásy, druhé prijíma jeho svetlo a žiari v ňom akoby samo bolo skutočným slnkom. Je tak očarené krásou Jeho jasu, že nemôže sa od neho odvrátiť, ale  iba žiť pre Neho a skrze neho.“[1]

Tvár Márie Celesty bola vždy obrátená k Slnku: k Otcovi a Synovi v Duchu Svätom. Očarenie Jeho krásou spôsobovalo, že bez námahy celá neustále nasledovala svoje Slnko. Jeho lúče prenikali do jej vnútra a ona ich prijímala s láskou zo žiarivej Eucharistie, z adorovanej Hostie, z každodenného započúvania sa do slov Evanjelia, z kontemplácie Ukrižovaného Pána, z každého prejavu prítomnosti Zmŕtvychvstalého v gestách vzájomnej lásky. 

Našu Blahoslavenú sme nazvali „záhradou zrelého ovocia Ducha Svätého“. Ono má svoju vlastnú konkrétnu chuť – je sladké, šťavnaté, radi po ňom siahajú, prináša zdravie a potešenie. Podobne je to s ovocím Ducha Svätého v nás. Modlime sa s bl. Máriou Celestou, aby Ježiš bol jediným slnkom a  jedinou láskou nášho života a aby sme ochotne prijímali „rosu milosti Ducha Svätého“, vždy keď ráno spievame Veni Sancte Spiritus. Modlime sa, aby sme v lúčoch Slnka – Krista, počas celého dňa plnili vôľu Otca a všetkým hojne obdarovali zrelým ovocím Ducha.

 

Návrh pre čas modlitby: „V jednom milostnom pohľade na Boha mu hovorí o sebe, o všetkých potrebách blížneho o každej túžbe, ktorej splnenie očakáva. Zotrváva pred svojím milovaným a pohľadom lásky mu predkladá všetky svoje záležitosti. Jej duchovný zrak sa teší nielen z toho, že môže naňho hľadieť, ale predovšetkým z toho, že jej milovaný hľadí na ňu celou svojou bytosťou, priateľsky a milosrdne.“ (Stupne modlitby, II)

 

[1] J. Zielińksi, Jak się modlić, Kraków 2009, s. 14-15.

 

 

3.   Deň: Bl. Mária Celesta – s Máriou kontemplujúca Krista v prostote Nazaretu

Keď hovoríme o živote Ježia v Nazarete, musíme predovšetkým pamätať na Máriu. Domček v Nazarete bol jej malým kráľovstvom, jeho atmosféra bola jej dielom, pomáhal jej sv. Jozef, ktorý napriek svojmu mlčaniu má veľmi dôležitý podiel na tvorení svätej Rodiny. Bol oporou a bol nezastupiteľný v svojej vernosti a pracovitosti. Cesta Ježiša vedie cez všednosť každodennosti, ktorú tiež potrebujeme, ako píše Mária Celesta:  „Láska moja, tak veľmi moja duša potrebuje prebývať s Tebou od začiatku - v maštali, v Egypte, v nazaretskom dome, v skrytosti, v pokore, bez žiadnej slávy, v chudobe – tak ako Ty. Nezunovalo sa ti tam bývať vyše  tridsať rokov, bez robenia zázrakov a ohlasovania. Nepreukazoval si nijako svoju božskosť, nerobil si žiadne zázraky.[1]

Máriin pohľad bol prvým pohľadom, ktorý obklopil Ježiša láskou. Jej oči sa stretli s jeho, láska a neha medzi nimi prevyšovala všetky ľudské vzťahy na svete, v celých dejinách. Ježiš rástol a učil sa všetko od Márie v jednoduchosti nazaretského domu. Mária sa musela bolestne presvedčiť o jeho neobyčajnom vzťahu s Bohom – Adonai, ktorý nechápala, napríklad keď sa Ježiš ako dvanásťročný stratil v Jeruzaleme. Mária nás učí dôverovať Bohu vo všetko, aj vtedy, keď nechápeme jeho rozhodnutia. Matka Celeste píše o Márii: „Tvoj Syn chcel tvoje absolútne mlčanie[2] spájajúc tieto slová so zvestovaním, ale oni sa v istom zmysle vzťahujú na celý jej život ponorený v modlitbe, v adorácii Syna, Boha, ktorý sa v nej stáva človekom, a pri nej sa stáva z dieťaťa mužom. Píše, že Boh učí aj dušu človeka mlčaniu a skrytosti Nazareta:

Nazaret, kde je (duša) skutočne s Tebou a kde sa učí žiť v skrytosti tak, že sa zaodieva  pokoreniami a učí sa láske ku krížu a objavuje jeho hodnotu. Tam Ty, milované Slovo a Boh, ukazuješ vzácne klenoty utrpenia a odhaľuješ poklady pokory. Duša, tu sa uč vnútornému aj vonkajšiemu mlčaniu.“[3]

Mária Celesta venuje mnoho strán Márii, výnimočnej osobe, v ktorej si Boh pripravil príbytok, keď ju urobil Nepoškvrnenou:

Aká si veľká v svojej otvorenosti na mnohé milosti a Božie dary. Aká neobyčajná je láska Stvoriteľa voči tebe, moja Pani a Matka: láska Boha Otca svojou všemohúcnosťou je  zahľadená na Teba, odvekú múdrosť Syna; túži a očakáva na tvoj súhlas, Duch Svätý ťa obklopuje, aby Tvoje lono naplnil plodom života.“[4]

Radosť Márie zo zvestovania vyznieva v hymne Magnificat,  ktorý Mária Celeste tak hojne komentovala. Píše o izbičke či komnate Božích bohatstiev: „Slovo vošlo do Teba, a Ty, Matka Božia... si vošla do izbičky božských bohatstiev – do žriedla mora lásky, kde kŕmiš deti Cirkvi“.[5]

Hoci píše o komnate sŕdc Márie a Ježiša, hovorí o mystickom prebývaní Boha v srdci Márie a v srdciach veriacich. Toto prirovnanie sa môže  spájať aj s vonkajšou izbičkou, domčekom v  Nazarete, kde adorovala svojho Syna, ktorý odzrkadľoval rysy jej tváre, jej gestá. V Nazarete Ježiš sám pripravil svoju Matku, aby bola nielen jeho matkou, ale Matkou Cirkvi, Matkou všetkých veriacich.

V nazaretskom domčeku sa učíme, akú hodnotu má malosť Ježiša, učíme sa nasledovať Ho v tichosti a skrytosti. Objavujeme tu, že aj naša každodennosť, práca a modlitba sú dôležité, sú vykupiteľským dielom zakomponovaným do tajomstva Vtelenia, rovnako ako každá etapa Ježišovho života bola dôležitá.

V Nazarete uprostred ťažkostí dozrieva svätosť Márie a Jozefa, tam Ježiš rastie a tam bl. Mária Celesta  vovádza slovami meditácie „milovanú dušu“, aby prebývala s Ním. Sväté mlčanie Nazaretu je pre nás školou očakávania na príchod Pána, na dar kontemplácie: „Duchovný človek, ak chceš skutočne dosiahnuť dar kontemplácie a zjednotenia s Bohom, obsiahnuť božské poklady a bohatstvá a získať pravú múdrosť, musíš prebývať v nazaretskom dome, vstúpiť do školy toho veľkého Učiteľa, tam prebývať dovtedy, kým ťa so sebou nevezme na Kalváriu“.[6]

Prosme P. Máriu slovami bl. Márie Celeste: „Vypros mi pravdivú a dokonalú lásku k Ježišovi. Nech sú pre mňa jeho čnosti cestou, na ktorej budem stále v jeho prítomnosti, a dovedú ma do večného kráľovstva.“ (Adv 25,II)

 

Návrh slova na čas modlitby:

„Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci“ (Lk 2, 51). 

Čo povieš pri pohľade na bezhraničnú lásku a pokoru svojho láskavého Boha? Boh čností sa zamiloval do pokory a zostúpil z neba na zem, lebo chcel dať ľuďom účasť na bohatstve Božej dokonalosti, ktorá sa skrývala v jeho srdci.

Uč sa od toho, ktorý hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Ježišu, nehovoríš, aby som sa od teba naučila robiť veľké veci a konať zázraky, ale chceš, aby som sa od teba naučila byť pokornou, ako si bol ty. Bože môj, iba od teba očakávam božskú čnosť pokory, pretože sama osebe som pyšná. (Meditácie na obdobie cez rok  20,II)

 

[1] Zeszyt krostarozjański 11, str. 23.

[2] Zeszyt krostarozjański 8, str. 45.

[3] MCC, Ogródek, 10 február

[4] Zeszyt krostarozjański 8, str. 38.

[5] Tamže s. 68

[6] MCC, Ogródek ZK 11, str. 23.

 

 

4.Deň: Bl. Mária Celesta – adorujúca zmŕtvychvstalého Pána v Najsvätejšej Sviatosti

Eucharistia „je zázrak všemohúcnosti a milosrdenstva“, ktorým milujúci Boh obdaril človeka. Tieto slová vyjadrujú skúsenosť bl. Márie Celeste.  Celé stáročia práve Eucharistia a Evanjelium formovali svätých, a tak je to dodnes. Zmŕtvychvstalý prítomný v Eucharistii a v evanjeliu, mocou Ducha Svätého ju formoval, posielal, viedol.  Preto mohla napísať: „ Je to predivný zázrak všemohúcnosti a milosrdenstva, v ktorom človek žije životom Boha, premieňa sa a stotožňuje so svojím Bohom. Je to prameň, z ktorého človek pije každé svetlo a poznanie odvekých právd, je to prameň, z ktorého vytryskujú potoky lásky. Tu sa človek ponára v Bohu, aby priniesol bohaté ovocie každej čnosti, osobitne lásky k blížnemu, lebo táto sviatosť je láskou. Tu dostáva Ducha Svätého so všetkými jeho darmi.“(Duchovné cvičenia)

Mária Celesta hojne čerpala z tohto prameňa. A jej citlivosť na prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána v Eucharistii sa utvárala už v rodinnom dome.

Raz večer som sa vyklonila z okna nášho domu, pretože som chcela adorovať Najsvätejšiu sviatosť, ktorú kňaz niesol chorému. Avšak namiesto kňaza nesúceho v rukách Najsvätejšiu sviatosť uvidela som nášho Pána Ježiša Krista ako majestátne nesie cibórium. Bol nádherný a plný jasu a moje srdce zranil láskou a nežnosťou. To videnie uchvátilo môjho ducha a naplnil ma údiv a prekvapenie. Nevidela som to telesnými očami, ale očami ducha. Od tej chvíle ma sprevádzala vnútorná a veľmi dôverná prítomnosť nášho Pána Ježiša Krista a celé moje srdce sa spaľovalo v Bohu. Jedného dňa ma počas svätého prijímania veľmi mocne zranila božská prítomnosť v ľudskej prirodzenosti. V tejto božskej sviatosti som prijala veľké svetlo a lásku. Uvidela som úžasnú Pánovu dobrotu voči mne a zároveň svoju veľkú nevďačnosť a neopätovanie Božej láskavosti.“ (Autobiografia, 5. kapitola)

V rokoch mladosti nechýbali ani chybné kroky, ktoré priniesli vnútorný zmätok a bolesť, ale tie premohol Ježiš v Hostii. Tak Mária Celesta poznávala silu jeho pohľadu, jeho uzdravujúcej prítomnosti, priťahujúcej lásky. O jednej z takýchto udalostí píše v autobiografii takto:

Moja duša sa nachádzala na vrchole svojej skľúčenosti. Až do Bielej soboty zotrvávala v mlčaní a pokore pred tebou, môj Pane. ... V to sobotné ráno som išla do kostola, no neodvážila som sa pozrieť na oltár, kde sa nachádzal svätostánok tvojej svätyne. Avšak keď nadišiel čas slávnostnej svätej omše tvojho zmŕtvychvstania, ... keď som pozdvihla zrak na svätostánok, zmizol všetok môj vnútorný strach. Láska moja, pozrel si sa na mňa nežným pohľadom Božej lásky a jediným božským posunkom si sňal všetko moje trápenie. Nespomínala som si už na to všetko, čo som si predtým vytrpela. Po svätej omši som pristúpila k svätému prijímaniu. Láska moja, len čo si vošiel do mojej duše, povedal si mi: „Nech pokoj vládne v tvojom srdci.“ Na tie slová sa moja duša uchvátená rozplynula a ponorila sa v tebe.“ (Autobiografia, 7. kapitola)

 

Adorácia Ježiša v Eucharistii je odpoveďou viery a lásky k tomu, ktorý hoci bol Bohom, stal sa človekom, stal sa naším Spasiteľom,  miloval nás až tak, že dal svoj život za nás a naďalej nás miluje večnou láskou. Je to uznanie milosrdenstva a majestátu Pána, ktorý si vyvolil Eucharistiu, aby ostal s nami až do skončenia sveta. Zapáčilo sa Otcovi spojiť Máriu Celestu so svojím Synom v tajomstve Eucharistie, a ona na ten dar odpovedala tak, že bola nazvaná „mystičkou Eucharistie.

Eucharistické stretnutia určovali rytmus jej duchovného života. Všetko dôležité v jej živote sa dialo skrze Eucharistiu. Aj zrodenie Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa – píše o tom takto: „Raz ráno som po svätom prijímaní ako obvykle prežívala vytrženie. ... Moje srdce sa rozplývalo v milostnom vytržení, ktoré oslabovalo moje telo. Prenikali ma najčistejšie oči môjho milovaného Boha a to napĺňalo celú moju dušu úžasnou vnútornou jasnosťou a mlčaním. Vtedy mi Pán povedal: „Chcem ťa urobiť matkou mnohých duší, ktoré chcem tvojím prostredníctvom spasiť.“ Medzi nimi mi ukázal skupinu rehoľných duší, ktoré som nepoznala, a dodal, že mám zakladať kláštory.“ (Autobiografia,  14. kapitola)

 

V túžbe byť zjednotené s Ježišom, budeme ochotné obetovať sa v Ježišovi Bohu Otcovi a zadosťučiniť za hriechy blížneho a tiež spolupracovať s Ježišom na diele vykúpenia, aby sme zadosťučinili nášmu jedinému Dobru za jeho lásku.“ (RD IX, 55) Tieto slová sú zhrnutím celého života sestry Márie Celesty a zároveň sú cieľom Inštitútu Najsvätejšieho Vykupiteľa.

Zahľadená na bielu Hostiu videla v nej zdroj jednoty, tak Cirkvi ako aj komunity, ktorú založila: „Predivná je to skutočnosť, že  z mnohých zrniek tvoríš jeden chlieb a sú nimi všetky milujúce a verné duše, zjednotené ohňom tvojej božskej lásky v jedno blahoslavené telo, ktorým je Cirkev, tvoja nevesta.“ (Záhradka)

 

Návrh slova pre čas modlitby:

„...keď ťa človek stratí z pohľadu, hneď padá. Je bezpečný len vtedy, keď vo viere hľadí na teba, ktorý si vždy prítomný.

Blažená prítomnosť! Toto je každodenný chlieb, o ktorý si nás učil prosiť každý deň večného Otca, aby sme mali život v tebe. Život, ktorý premení človeka utvoreného zo zeme na podobného anjelom, očistí ho z jeho minulých vín, osvieti ho, aby boli spravodlivé jeho prítomné činy, dá mu závdavok budúceho večného života, aby ešte ako pútnik začal zakúšať prvotiny večných dobier. Pohľad viery najskôr očistí dušu zo škvŕn hriechu a potom jej dá ako pokrm samého Boha: „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“.

Tak to je. Nech sa neklame žiadna duša, ktorá chce dôjsť k dokonalosti, že ju môže dosiahnuť na inej ceste než prostredníctvom vytrvalej bdelosti a pohľadu upriameného na svojho Boha prítomného v láske.“ (Rozhovory duše s Ježišom, IX, 51)

 

 

5.   Deň - Blahoslavená Mária Celesta – započúvaná do Božieho slova 

Táto invokácia veľmi pekne poukazuje na to, že Mária Celesta nielen čítala Božie slovo, ale predovšetkým HO POČÚVALA. Zámerne píšem Ho, lebo pre našu matku Slovom bol predovšetkým Ježiš – Boží Syn – druhá božská osoba. On bol v centre všetkých jej záujmov. Jemu načúvala. To je Slovo, ktoré sa  stalo telom“, ktoré sa stalo „pravým svetlom, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1,1-4) a neustále ju osvecovalo na jej životných cestách. Osobitne v tých najťažších momentoch. V Rozhovoroch duše s Ježišom zapísala: „Svätý Otče, daj mi Syna, tvoje Slovo, toho, ktorý ma vykúpil a v ktorom skladám celú moju nádej. Moja duša po ňom žízni, po ňom túži moja duša i telo a vzývajú ho vo dne i v noci tichými a mocnými vzdychmi. Daj mi toho, ktorého milujem,“ (Rozhovory duše s Ježišom IX,41).

Netreba sa diviť, že pri čítaní jej diel sa zdá, že jedinou „knihou“, ktorú v živote neustále čítala, bola Biblia – živé Slovo Boha.  K takému načúvaniu Božieho Slova uschopňuje len Duch Svätý. On spôsobuje, že lektúra Písma už nie je obyčajným čítaním. Je zjednotením.  Je skúsenosťou Boha, ktorí hovorí ku mne TU A TERAZ, skrze všetko a cez každého.

Mária Celesta nechodila do školy.  V Autobiografii sama napísala, že v svojich pätnástich rokoch  vedela len čítať, ale nevedela písať. Keď sa to neskôr naučila, na pokyn spovedníka, ktorý ju prosil, aby zapisovala svoje stretnutia s Ježišom, každú svoju meditáciu začínala slovami z evanjelia. Často sa odvolávala na listy sv. Pavla, Skutky apoštolov aj Listy sv. Jána. Najviac citovala Starý zákon. Zaskakujúce je  jej hlboké poznanie Biblie, zvlášť, keď berieme do úvahy fakt, že bola osobou, ktorá svojpomocne získavala tieto vedomosti.

V konštitúciách zapísala, aby každý deň bola ranná meditácia sestier nad úryvkom Evanjelia. Preto napísala štyri knihy komentárov k Evanjeliám. Preto sa napokon sama stala živým Evanjeliom. Slová Boha, ako nás učí autor listu Hebrejom, sú živé, prenikajúce túžby a myšlienky srdca. Naša Blahoslavená o tom vedela.  Jedného dňa napísala:

„Moje jediné dobro, tvoje slová sú duch a život; s obdivuhodným účinkom ma neprestajne obnovujú v čoraz väčšom dobre. Vidím tvoje božské srdce ako ohnivú guľu, v ktorej sa očisťujú všetky moje činy vďaka cvičeniu čistej lásky. Bože môjho srdca, veľmi som sa zaradovala, keď si ma nazval krásnym menom – čistota! Nielenže si ma takto pomenoval, ale daroval si mi aj celý význam obsiahnutý v tomto mene.

Aký priepastný rozdiel je medzi tým, keď sa ty prihováraš mojej duši a keď hovoria ľudia! Oni tiež vyučujú, ale ich slová nemajú moc konať. Ty však pôsobíš to, čo hovoríš. Je teda zjavné, že si všemohúci a že ako zvrchovaný vládca svojim hlasom riadiš a bez násilia si získavaš poslušnosť. Tvoj majestát silou pobáda môjho ducha, aby ťa mohol pochopiť, a môj duch sa ponára do priepasti vlastnej ničoty pred tvojou nekonečnou všemohúcnosťou a milosrdenstvom. A neviem, pokiaľ mám znížiť môjho ducha.“ (Rozhovory duše s Ježišom IX, 5)

 

Mária Celesta „ochorela z lásky“.  Bola zranená Ježišovou láskou a odpovedala na ňu. Písala:

„Keby niekto chcel vedieť, čo je tým ostrým šípom, ktorým náš Boh zranil nespočetné množstvo sŕdc, môžem mu s neochvejnou istotou odpovedať, že je ním vtelené Slovo, môj Ježiš.

            Tento šíp zraňuje mnohorakými spôsobmi: raní slovom svojich úst; raní pohľadom svojich očí; raní svojou krásou; raní svojimi rukami; raní svojím srdcom. Isté je však jedno: všetky spomenuté druhy rán spôsobuje vtelené Božie Slovo.

Vtelené Slovo zraňuje duše aj skrze ústa svojich apoštolov a hlásateľov, keď láme srdcia zatvrdlivých hriešnikov a vedie ich k pokániu. Občas vidíme, že pod vplyvom kázne, evanjeliového úryvku alebo slov Božieho služobníka dochádza k veľkej premene života. Aj takto ostrý šíp Božieho Slova zasahuje dušu! Slovo sa teda mnohorako prejavuje ako mocný šíp, ale nedá sa uviesť a opísať všetko.“ (Stupne modlitby VIII)

 

V svojich meditáciách o Dobrom pastierovi napísala:

„Božské milované Slovo, Ty si ten, kto hlasom pravdy volá vybrané duše na cestu evanjeliovej dokonalosti, na cestu, po ktorej ju chceš viesť, v súlade s menom, ktoré pre ňu Boh Otec zapísal v nebi a v súlade s jej určením. Ty, Vtelené Slovo, Človek - Boh, si sa nazval Bránou, ktorou máme vchádzať a vychádzať.“

Takto Boh viedol  Máriu Celestu cestami evanjeliovej dokonalosti a ona nasledujúc hlas pravdy, neomylne nachádzala všetky cesty vedúce k tejto Bráne... Keď umierala, v posledných minútach svojho života poprosila, aby jej čítali umučenie Pána Ježiša. Po slovách „Dokonané“, odovzdala ducha. Žila a umrela započúvaná do Božieho Slova. Toho Slova, ktoré nám v osobe Ježiša dalo hojné vykúpenie.

 

Návrh slova na čas modlitby:

„A ty, milované Slovo, s veľkou láskou si ma sýtil krátkymi slovami a rozradoval si ma Božou čistotou. Prišiel si do môjho srdca a urobil si z neho svoj príbytok a zároveň si ma v mojom vnútri poúčal Božou náukou. ... Láska moja, vydychoval si do môjho srdca mnohé poučenia, no predovšetkým náuku o čistej láske. Dal si mi porozumieť, že najdôležitejšie v duchovnom živote je zotrvávať v tvojej Božej prítomnosti, myslieť iba na teba, usilovať sa len o teba, nehľadať ani netúžiť po ničom inom než po tebe, jediný Poklad duše. ... Mnohokrát si sa prihováral môjmu srdcu týmito presladkými slovami: „Ty si moja jediná a ja som celý tvoj. Nenechávaj ma samého vo svojom srdci.“ (Autobiografia  10)

„Svätý Otče, daj mi Syna, tvoje Slovo, toho, ktorý ma vykúpil a v ktorom skladám celú moju nádej. Moja duša po ňom žízni, po ňom túži moja duša i telo a vzývajú ho vo dne i v noci tichými a mocnými vzdychmi. Daj mi toho, ktorého milujem, toho, v ktorého dúfam a v ktorom žijem; daj mi moju odmenu, daj mi do vlastníctva to dobro,  ktoré je celým mojím dobrom; daj mi moju spásu, môj pokoj, moju pravdivú a večnú istotu! (Rozhovory duše s Ježišom IX,41)

 

 

6.   Deň - Bl. Mária Celesta – vzor radostnej kontemplácie

Bl. Mária Celesta často píše o pohľade upretom na Ježiša a zdôrazňuje, že je to jediná cesta k svätosti: „Nech sa neklame žiadna duša, ktorá chce dôjsť k dokonalosti, že ju môže dosiahnuť na inej ceste než prostredníctvom vytrvalej bdelosti a pohľadu upriameného na svojho Boha prítomného v láske. Čím väčšia bude jej usilovnosť, tým skôr dosiahne dokonalosť.“ (Rozhovory duše s Ježišom  IX, 51)

Nielen my hľadíme na Ježiša, Boha – ale On hľadí na nás a to s láskou a milosrdenstvom- ako píše Matka Celesta v Stupňoch modlitby: „Raduje sa, že môže naňho hľadieť duchovným zrakom, a ešte väčšmi z toho, že on na ňu hľadí s láskou a milosrdenstvom a celú ju preniká.“ (Stupne modlitby II)

Jeho pohľad nás neustále tvorí, obnovuje, obdarúva milosťou. Nie je to pohľad nahnevaného sudcu, ale dobrého Otca, ktorý miluje svoje dieťa také, aké je, a zároveň túži, aby rástlo, bolo čoraz lepšie a krajšie. Neustále na nás spočíva Boží pohľad plný lásky. Pán hľadí a trpezlivo čaká, kým mu odpovieme láskou. Často si to  neuvedomujeme, zabúdame na to, ale hovoria o tom mystici a viera potvrdzuje túto pravdu. Bez ohľadu na našu vieru či nevieru, pozornosť či nepozornosť, Boh je a stále nás tvorí, neustále pozerá na nás s láskou. Ide o to, aby sme mu odpovedali, aby sme mu dali prvé miesto, ktoré mu patrí v našom živote, ako aj v našom vedomí, obrazne hovoriac – v srdci.

Začíname sa približovať k pojmu kontemplácie, ktorá je nadviazaním hlbokého vzťahu s Bohom, nazeraním na Neho,  zvelebením a adoráciou. Môže byť aj zotrvaním v tichu pred Ním. Kontemplácia Matky Celeste je úzko spojená s prítomnosťou Zmŕtvychvstalého Ježiša, nie je abstraktná. Celesta stretáva Osobu Boha – Človeka – Krista, ktorý ju vedie cestou modlitby k čoraz hlbšiemu zjednoteniu.

Kontemplácia Márie Celesty je radostná, ale zároveň nie je zbavená bolesti, ktorý sprevádza proces očistenia, pozbavenia sa čisto ľudského zmýšľania, vlastných súdov. Radikálna voľba Boha často zanecháva bokom iné psychické potreby a človek zakúša pozbavenie všetkého, prirodzenosť sa búri a trpí, hoci Pán túto námahu vynahrádza svojou prítomnosťou, predsa ju neruší. O rôznych formách obnaženia a „poníženia“ hovorí bl. Mária Celesta zvlášť v VII. Rozhovore, kde opisuje pôsobenie Ducha svätého v duši a rôzne podoby jeho darov.  Občas sa Pán na chvíľu vzďaľuje, aby človek mohol uzrieť vlastnú slabosť, biedu, ktorej môže pomôcť len dôvera a odovzdanie sa Bohu.

Ježišovo božstvo ohromuje Matku Celestu svoju krásou, ktorú prirovnáva k priezračnému kryštálu presvietenému slnkom. Človek sa má snažiť o priezračnosť, čistotu jedinou cestou, ktorá k tomu vedie, a ktorá je namáhavá a ťažká. Preto sa v živote nasmerovanom k skutočnej Láske často objavuje kríž.

Jednoduchá kontemplácia je nazeranie na Boha vnútorným pohľadom upriameným na Krista, ako to opisuje Blahoslavená. Kontemplácia je darom Ducha Svätého  a môžeme ju porovnať k vstupovaniu do svetla, lebo Boh je svetlom. Svetlo je biele, priezračné, ale občas môže oslepovať. Vtedy sa kontemplácia javí ako temnota a kontemplatívny človek  vie, že tá temnota obklopuje dušu  pre  nadmerné Božie svetlo a akoby oslepuje, a že to môže byť Božie očistenie, vytvárajúce cestu k vnútornému stretnutiu s Kristom.

Také sú začiatky cesty kontemplácie, a potom cesta pokračuje nahor, kde Mária Celesta zakúša nezvyčajnú krásu zotrvávania v „sladkej spoločnosti“ Boha. On sám jej tam stačí a je všetkým, „celým jej šťastím“. Počuje povzbudzujúce Ježišove slová: „V čase aj vo večnosti potrebuješ iba mňa“ (Rozhovory duše s Ježišom   III, 9).

Svetlo má ešte jednu vlastnosť, ktorá nás tiež vedie analogicky ku kontemplácii. Svetlo sa lomí  a stáva sa spektrom farieb – ako dúha.  Mária Celesta píše o modlitbe, opisuje rôzne stretnutia s Bohom, ktorý je pre ňu svetlom, dobrotou, láskou. Podobne ako lomené svetlo odhaľuje mnoho farieb dúhy, tak mnoho je aspektov modlitby opísaných Blahoslavenou.  

Dá sa povedať, že kontemplácia je aj neustále vnímanie stvárajúceho, obnovujúceho pôsobenia Boha v každom prejave života, v každom nádychu.

Azda ťažkosťou na ceste kontemplácie je to, že kontrolu treba prenechať Bohu. Prebývanie s Ním v hĺbke duše sa nedá vyjadriť, dokonca ani biblickým slovom, je zotrvávaním  v úplnej dôvere a viere.

Na ceste našej modlitby je najdôležitejší vzťah s Kristom, ktorý tvorí On sám pôsobením Ducha Svätého v srdci modliaceho sa človeka. On sám napĺňa radosťou a nádejou aj uprostred ťažkostí či kríža, ktorý ťaží. 

Mária Celesta píše takto: „Ježiš môj, svet by bol pre mňa peklom, keby som nemala teba, lebo ty premieňaš všetku bolesť na pokoj a radosť. Osmeľujem sa dokonca povedať, že keby som bola v samotnom pekle a tam by som si spomenula na teba, všetky ukrutné pekelné muky by sa mi premenili na radosť a zaľúbenie. Kto ma môže od teba odlúčiť, moja jediná radosť?“ (Rozhovory duše s Ježišom  IX, 18)  Tieto slová svedčia o jej hlbokom vzťahu s Kristom  a zároveň sú smerovkou pre nás pre každodennosť, ktorá je občas neľahká.

 

Návrh slova na čas modlitby:

  • V najvyššej láske a v dôvernom objatí, v ktorom ty objímaš mňa a ja objímam tvoje bytie, mi dávaš: pohľad za pohľad, srdce za srdce, život za život, zaľúbenie za zaľúbenie, čistotu za čistotu. (Rozhovory duše s Ježišom  VII,3)

 

  • Miluj ma nado všetko, čo je na zemi. Ustavične na mňa hľaď okom tvojho rozumu a s čistotou sa pozeraj na každú, aj tú najdrobnejšiu vec. Dokážeš to vďaka čistote, ktorú ti dávam. Takto mi vzdáš česť a slávu v sebe samej, v každej tvojej túžbe a čine a budeš ma milovať tvojou vôľou. (Rozhovory duše s Ježišom VIII,16)

 

  • Dcérka, počúvaj hlas čistoty a neprestajne, v každej chvíli na mňa hľaď pohľadom čistej viery. Budem mať zaľúbenie v tvojom pohľade a ty ma uvidíš v čistej múdrosti pravdy, bez strachu z akéhokoľvek omylu. Nech je to pohľad obidvoch očí, čiže uprený pohľad, ktorý sa nezaoberá akoukoľvek stvorenou, pozemskou a prechodnou vecou a nevenuje pozornosť tvojim nízkym impulzom, ktoré v sebe cítiš. Upri však svoje oči na tvoje večné a zvrchované dobro a živ sa z čistej lásky, kontempluj ma a miluj ma v mojej večnej chvále, ako to robia blažené duše v nebi. (Rozhovory duše s Ježišom IX, 30)

 

 

7. Deň: Bl. Mária Celesta – v modlitbe hľadajúca stratených a vykúpených Kristovou Krvou

„Adam, kde si?“ – prenikavá otázka, ktorú vyslovil Boha na stránkach Knihy Genezis voči prvému človeku, Adamovi. Je to otázka zjavujúca lásku a starostlivosť Boha o človeka, jeho pedagogiku milosrdenstva. Boh vyvádza človeka z izolácie, do ktorej ho uvrhli odpor a falošná hanba. Celý Starý zákon svedčí o hľadaní: Boha človekom a človeka Bohom. V plnosti času Boh poslal na svet svojho Syna ako Vykupiteľa. Jeho misia znamená  Kristovu Krv, synonymum jeho utrpenia, smrti a odchodu k Otcovi.

Kristov kríž sa stal prameňom, z ktorého prýštia potoky živej vody. Na očistenie sveta. Jeho Krv je zviditeľnená láska Boha, ktorý „získava“ a „zachraňuje“ krehkú slobodu človeka. Kríž je Božím vysloveným „áno“ voči človeku, ej to najdokonalejšie a najintenzívnejšie vyjadrenie Jeho lásky. Kríž je kráľovskou cestou vedúcou na vrchol ľudskosti. Mária Celesta od ranného detstva zakúšala blízkosť Ježiša, ktorý ju voviedol do svojho zraneného Srdca. Po rokoch na to spomína takto:

 „V jedno nedeľné ráno som pristúpila k svätému prijímaniu. Keď som prijala svätú hostiu, ukázal sa mi náš Pán Ježiš Kristus s prebodnutým bokom. Prijal ma do svojho božského Srdca a povedal mi: „Vojdi do tejto rany a ja ťa obmyjem a očistím zo všetkých tvojich hriechov.“ Po týchto neopísateľne nežných slovách sa moja duša cítila čistá a slobodná. A Pán dodal, že mi odpustil všetky hriechy. Vtedy som sa rozplakala sladkými slzami a plakala som veľa hodín, zotrvávajúc v hlbokej vnútornej sústredenosti. Potom mi Pán povedal: „Ja chcem byť tvoj vodca, ja ťa chcem viesť. Nehľadaj nikoho iného iba mňa, ja budem tvoj učiteľ, nemiluj žiadne stvorenie, iba mňa.“ (Autobiografia 3)

Mária Celesta dostala od Ježiša zjavenie týkajúce s nového Inštitútu, v jednej z kapitol Autobiografie zapísala:  „Mám preto premeniť svoj život na jeho, aby som ho znovu zrodila na svete v jeho milovaných dušiach. Mám sa stať pravdivým svedkom spasiteľných činov, ktoré vykonal z lásky k ľuďom. Uzrela som, ako to svojou drahocennou krvou zapisoval v mojom srdci. Prikázal mi, aby som v jeho mene napísala reguly,“ (Autobiografia 21)

Tá istá Krv Božieho Baránka, ktorá bola preliata na vykúpenie hriešneho ľudstva, je použitá Ježišom na  vpísanie Jeho Reguly v srdci zakladateľky Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa. Mária Celesta je učiteľkou kontemplatívneho života ale aj učiteľkou modlitby príhovoru. V svojom denníku zapísala:

„Zdá sa mi, že nemôžem urobiť nič užitočnejšie, ako sa modliť za tvoje stvorenia.  Keď som sa zvlášť modlila za isté duše, tvoje nevesty, ktoré sa poručili do mojich modlitieb,“ (Rozhovory duše s Ježišom IX,8)

Na inom mieste napísala: „...ty si posvätil a požehnal jazyk môjho srdca tak, ako si mi včera povedal: Priateľka môjho srdca, som rád a teší ma, keď sa so mnou rozprávaš v každom čase, pretože ja ťa stále počúvam a požehnávam vrúcne a naliehavé prosby, ktoré mi prednášaš za seba a tvojich blížnych.“

 Bože mojich útrob, vďaka tomuto moja duša dokonale pochopila, že sa ti veľmi páči, keď duša, tvoja nevesta, nielen prijíma tvoju nežnú dôvernosť a odpočíva v nej, ale je ti milé, keď v každom čase k tebe volá neutíchajúcim hlasom a celou svojou silou, akú má, aby prosila o tvoje milosrdenstvo pre seba a svojich blížnych.“ (Rozhovory duše s Ježišom IX,13)

Modlitba Márie Celesty bola presýtená láskou, ktorá hľadá stratenú ovečku, hľadá zblúdených, aby nik, kto bol vykúpený drahocennou krvou Krista, nebol zatratený. Každého z nás Boh volá po mene a pýta sa: Kde si? Nech toto Božie volanie pohýna aj nás k modlitbe za bratov a sestry.

 

Návrh slova na čas modlitby:

„A prečo je toľko krvi na tvojich vlasoch, ktoré symbolizujú množstvo vyvolených? Lebo našu ľudskú prirodzenosť si zaodial do rúcha Božej lásky, ktoré má farbu tvojej krvi. Láska moja, na svojej hlave znášaš duchovné muky tých, čo trpeli a budú trpieť z lásky k tebe. Prijímaš utrpenie a poníženie, lebo chceš, aby celé telo, ktorého si hlavou, čiže všetci, ktorí ťa milujú, boli zahalení do purpuru tvojej lásky. „To sú tí, čo... si oprali rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi“ (Zjv 7, 14). Všetky údy svojho mystického tela zahaľuješ do svojho plášťa: „Odeli ho do purpurového plášťa.“ Preto ťa snúbenica z Piesne piesní ospevuje slovami: „Môj milý je bielunký a rumenný, vyniká medzi desaťtisícmi“ (Pies 5, 10).“ (Meditácie na Pôstne obdobie 27)

 

 

8. Deň - Bl. Mária Celesta – láskou a modlitbou uzdravujúca zranené Kristove údy

„Moja milovaná, už vieš, že nič ma neteší väčšmi, ako uzdravovanie mojich zranených údov, ktorými sú biedni hriešnici.“ (Rozhovory duše s Ježišom II,14)

 Bl. Mária Celesta túžila poznávať túžby svojho Milovaného, aby na nemohla čo najlepšie odpovedať. Počas jedného stretnutia s Ním, ktoré zapísala v Rozhovoroch sa opýtala: „Srdce moje, povedz mi, čo môžem urobiť, v čom by si našiel zaľúbenie a čo by pomohlo dušiam, tvojim a mojim milovaným nevestám?“ (Rozhovory duše s Ježišom II,13). A Ježiš jej pripomína to, o čom už iste mnohokrát hovorili: „Moja milovaná, už vieš,“ hoci už vedela, ešte raz jej to pripomína: „ nič ma neteší väčšmi, ako uzdravovanie mojich zranených údov, ktorými sú biedni hriešnici.“ Všimnime si ako Ježiš zdôrazňuje „mojich“ zranených údov.

Keď Ježiš zveruje Petrovi Cirkev, označuje ho veľmi výrazne ako „svoju Cirkev“, aby vyjadril akou veľkou láskou ho miluje. Sv. Pavol píše:  „Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,“ (Ef 5,25) Takto dokazuje, že Ježiš miluje Cirkev ako svoju nevestu. On hľadí nežne na svoju Cirkev, miluje ju s absolútnou vernosťou, napriek chybám a zradám jej údov. Podobne ako vtedy Petrovi aj nám dnes hovorí o „svojej Cirkvi“.

Mária Celesta vnímala, že hriešnika Ježiš nazýva zraneným údom. Akoby chcel spojiť svoj zranený bok, svoje zranené nohy, zranené dlane so zraneným človekom, ktorý svojím hriechom raní iných aj seba samého. Patrí do Kristovho tela. A Mária Celesta toľkokrát kontemplovala svojho Ukrižovaného Pána, so živou láskou k Cirkvi, ktorá je Jeho mystickým telom. Hľadiac na Neho v Eucharistii vedela, že ešte vzácnejší je Jeho pohľad na ňu: „Raduje sa, že môže naňho hľadieť duchovným zrakom, a ešte väčšmi z toho, že on na ňu hľadí s láskou a milosrdenstvom a celú ju preniká.“ (Stupne modlitby II). A ona tento pohľad má preniesť na každého človeka.

Teraz ťa naučím, ako môžeš pripútať k môjmu srdcu hriešnikov, ktorí ti sú zverení. Keď ma budeš prijímať v Najsvätejšej sviatosti, neodvolateľne sa mi odovzdaj a obetuj môjmu srdcu svoju vôľu aj celú svoju osobu, spoj ju s vôľou všetkých mučeníkov, ich krv spoj s mojou najdrahšou krvou; spoj ju tiež so srdciami všetkých, ktorí ma milovali a milujú, so srdcom mojej Matky, a napokon so srdciami zatvrdilých hriešnikov. Zviaž ich s mojím srdcom a obmy ich mojou krvou, a tak ich predstav môjmu Otcovi.“ (Rozhovory duše s Ježišom II,14)

Chvíľa najintímnejšieho spojenia s Ježišom vo Svätom prijímaní má rozšíriť jej srdce a objať tých najbiednejších, aby ich vniesla do „siete jeho milosti“. Takú veľkú silu má Eucharistia, ale aj každá modlitba príhovoru oživovaná láskou má takú moc. Započúvajme sa do slov Ježiša: „Nevesta moja, si pre mňa ako delfín, blízky priateľ človeka, ktorý sa približuje k človeku, ba ešte mu privoláva ryby do siete. Takisto aj ty, milovaná priateľka Boha-Človeka, ideš za mnou s láskyplnou oddanosťou a privádzaš duše do siete mojej milosti.“ (Rozhovory duše s Ježišom II,14)

Čím je táto sieť milosti ak nie sklonením sa Stvoriteľa k svojmu stvoreniu, k jeho utrpeniu a potrebám, preukázaním mu lásky, vernosti, nehy, dobroty, takej blízkosti, ktorá tvorí nanovo, čiže lieči dušu. Uzdravujúci Kristus žije v Cirkvi a Eucharistia je srdcom tejto Cirkvi, preto privádzanie duší „do siete milosti“ je priťahovaním ich silou modlitby a svedectva k tej výnimočnej blízkosti Boha žijúceho v Cirkvi.

Mária Celesta pozná ešte jeden spôsob uzdravovania zranených sŕdc: život v jednote a vzájomnej láske, ktoré vyžaruje a šíri sa okolo. Ako oázy na púšti sú spoločenstvá, z ktorých vyžaruje duch zvelebenia a vďačnosti, lásky a autentického života podľa evanjelia, z nich prýšti voda života, oni liečia Cirkev a osoby zasiahnuté ich žiarou. Komunita, akú založila bl. Mária Celesta, vyžaruje prítomnosťou lásky vlastnou Najsvätejšej Trojici, v ktorej je neustále nezištné obdarúvanie a prijímanie, radosť darovania sa a radosť z prijatia, radosť služby aj radosť z preukázanej služby. To všetko sa deje v neustálom obrátení sa, lebo sme ľuďmi na ceste.  Takáto snaha zaručuje, že každá komunita a každá sestra sa môže stať liekom, svetlom, oporou pre iných. Preto forma klauzúry v duchu našej charizmy nekáže sestre ukryť sa za mrežami ani za  múrom, ale v Kristovi a to tak, aby na jej tvári bol viditeľný On.

Bl. Mária Celesta vyznáva: „V tomto vyznaní lásky ti chcem predniesť všetky moje bolesti a trápenia, pretože v tomto živote nenachádzam žiadneho priateľa, ktorý by mi dal na ne liek, či potešenie. Prichádzam preto k tebe, môj jediný tešiteľ.“ (Rozhovory duše s Ježišom II,13)

Sám Ježiš bol jej učiteľom v najťažších chvíľach: „Moja milovaná, v pokore ducha dôveruj vo všetkých svojich záležitostiach mojej dobrote. Vtedy nachádzam v tebe zaľúbenie, keď vidím, že chceš byť závislá iba na mojej dobrote a v ničom inom nehľadáš svoju nádej: ani vo vlastných silách, ani v pomoci iných ľudí. Buď si istá, že ti dám účinný liek, o ktorý si ma prosila.“ (Rozhovory duše s Ježišom  II,10)

Dnešný človek potrebuje liek, aby miloval, aby dúfal, aby pestoval zdravé vzťahy, aby tvoril rodinu. Komunita žijúca v jednote a vzájomnej láske môže pomôcť získať vieru v krásu rodiny, a dokonca dať kľúč na jej tvorenie a uzdravovanie vzájomného pohľadu na seba.

 

Návrh slova pre čas modlitby:

„Láska moja, zásluhami svojho utrpenia a svojou najsvätejšou krvou pomazávaš dušu, ktorá ťa miluje a ktorá sa z lásky nechala ukrižovať spolu s tebou. ... Vtedy ju pomazávaš najvzácnejším balzamom z najjemnejšej myrhy s aloou a uzdravuješ jej ranu lásky, ako sa píše v Piesni piesní: „Prišiel som, sestra moja, nevesta, do svojej záhrady. Pozbieram svoju myrhu so svojou voňavou drevinou, svoj plást jem a svoj med, popíjam svoje víno a svoje mlieko. Jedzte a pite, priatelia, a napite sa, najmilší!“ (Pies 5, 1).

Božský Ženích, ty chceš, aby tvoja vyvolená nevesta vošla do tvojej záhrady, čiže do centra tvojej lásky. Ty si tá nádherná záhrada, kde duša okúsi toto vzácne pomazanie. Tam potieraš jej rany lásky myrhou, aloou a inými vzácnymi masťami. Tam uzdravuješ jej rany po hriechu svojimi zásluhami a svojou smrťou. ... Keď sa duša nechá z lásky ukrižovať spolu s tebou, Duch Svätý ju pomaže najvzácnejším balzamom Božej milosti. Tu nájde mlieko, med a víno lásky –pokrm anjelov, ktorým je Slovo, Múdrosť. ...  Potom, ako zomrela na kríži spolu s ukrižovanou Láskou, pije do sýta a odpočíva v Bohu.“ (Meditácie na Pôstne obdobie 48)

 

 

9.   Deň: Bl. Mária Celesta - s Máriou objímajúca kríž v každom utrpení

 Utrpenie je jedným z najväčších  tajomstiev ľudského života. Jednou z najdôležitejších otázok. Je cestou, na ktorej máme šancu dozrievať k väčšej láske, k ďalšiemu kroku v našom podobaní sa Ježišovi, k zjednoteniu s Ním. Boh nás vedie po ceste nášho života a učí nás hľadať odpovede skôr na otázky: Prečo to prežívam práve teraz? Prečo mi to teraz dáva? Čo chce dosiahnuť v mojom živote?  K tomu nás vedie ja bl. Mária Celesta, ktorá napísala:

 „...cítila som sa úplne pozbavená ľudskej pomoci a ponorená do strachu, pochybností a nepriateľových pokušení. Celá som sa odovzdala do náručia Božej prozreteľnosti a v čistej a temnej viere som čakala, až ma Boh vyvedie z tohto ukrutného boja.“ (Autobiografia 48)

 alebo  „Keď som videla nový boj bratov a sestier o dielo...  Čakala som, aby mi sám Boh ukázal správny čas, zhodný s jeho vôľou. Zatiaľ som žila v mlčaní a odovzdanosti do Pánovho riadenia.“ (Autobiografia 44.kapitola)

To sa musíme naučiť od svätých – nachádzať zmysel, hodnotu a cieľ životných udalostí, ktoré nazývame utrpením. Mária Celesta nás to učí nie slovami ale životom, keď v každom utrpení objala kríž. Ukázala aké ovocie prináša v živote okamih, rozhodnutie, keď v utrpení – niekedy veľmi veľkom – prichádza objať Ukrižovaného a na novo si vyvoliť Jeho cestu, jeho vôľu. Učí nás kontemplovať Ukrižovaného, čiže nachádzať Jeho prítomnosť v bolesti a kríži. Pre ňu je Ukrižovaný otvorenou knihou, v ktorej vedela čítať. Vo veľmi dramatickej chvíli svojho života, keď jej hrozilo vyhodenie z kláštora, v liste svojmu spovedníkovi vyznáva:

 „Odteraz jediným cieľom mojich túžob je zo všetkých síl vytlačiť vo svojom srdci môjho ukrižovaného Ježiša, sväté evanjelium a svätú vieru. Oni budú mojím vodcom, pravidlom a istotou. Z celých síl, vo dne i v noci budem o nich rozmýšľať, pretože to je bezpečná cesta do neba. Z celého srdca túžim dosiahnuť svoj jediný a konečný cieľ, ktorým je čo najplnšie zjednotenie s mojím jediným a najvyšším Dobrom, a iba jemu sa chcem páčiť. Túžim iba po svojom Bohu a jemu sa chcem páčiť. Môj duch našiel pokoj a ničoho sa už nebojím. Budem kráčať podľa svätého evanjelia po stopách môjho milovaného Ježiša. Po ničom netúžim, všetkého sa zriekam, nebojím sa už žiadnych ilúzií ani klamov. Túžim iba po mojom Ježišovi, a to ukrižovanom.  Pod krížom budem oplakávať svoje viny, avšak s nekonečnou radosťou, pretože cez moju úbohosť zažiarila nesmierna Pánova krása a milosrdenstvo. Stále budem spievať. V pravom svetle môjho Boha sa všetky moje bolesti zmenili na plesanie.“ (List spovedníkovi, 20.4.1733)

Takto dosvedčila, že opätovne si volí Ježiša. Vo chvíľach utrpenia odchádzala k Pánovým nohám a samotným pohľadom mu rozpovedala o tom, čo prežíva. Tento postoj sa stal jej silou aj tajomstvom vytrvalosti na ceste k čoraz zrelšej dôvere. Tento jej zvyk priniesol ovocie v objavení kríža ako žriedla hlbokého pokoja a slobody. Spomína o tom viackrát v svojich dielach, kde spája kríž s radosťou. Ježiš jej povedal: Dostala si už tri radosti (klenoty): čistú lásku, opovrhnutie a kríž. A ty by si sa chcela tešiť z ich ovocia inak, ako som sa ja tešil z nich na zemi? Toto sú moje poklady, na ktorých dávam podiel mojim vybraným.“ (Rozhovory duše s Ježišom VI, 14)

Kríž sa stal jej radosťou, lebo veľmi milovala toho, ktorý jej o tom hovoril. Napokon spoznala nesmiernu duchovnú plodnosť zjednotenia s Ukrižovaným:

„Buď vnímavá na poklad, ktorý ti odhaľujem v kríži; v ňom sa skrýva večná sláva. Moji pravdiví a verní služobníci plakali a túžobne vzdychali vo dne aj v noci, aby som ich urobil hodnými môjho kráľovstva kríža. A ty, ako sa odvďačíš za tieto veľké dobrodenia, ktorými ťa obdarúvam? Kvôli tvojim hriechom si nezasluhuješ poklady, ktoré ti odhaľujem.  Ďakuj mi teda za toto nesmierne dobro a po celý život pamätaj, že tvoja duša si nezasluhuje poklady môjho kráľovstva kríža. Je to ovocie, ktorým obdarúvam iba mojich priateľov. Uvažuj nad tým vo dne aj v noci a túž byť na kríži spolu so mnou, navždy ukrižovaná pre sebalásku, túžbu po rozkošiach a cti. Tak silno, ako objímeš kríž, ktorý som ja objal a priľnul k nemu, tak silno objímeš mňa, tvoje najvyššie dobro. Stane sa to, ak odvrhneš sebalásku a podobne ako ja odsúdiš každé zaľúbenie v zle, aby si sa zjednotila s tvojím jediným dobrom.“ (Rozhovory duše s Ježišom VII,5)

Sme konfrontovaní s láskou ku krížu uprostred našej snahy zbaviť as akéhokoľvek utrpenia.  Mária Celeste nás  učí VYTRVAŤ. Učí nás čakať na Boha, na Jeho útechu, Jeho odmenu, Jeho moc. On sám je Učiteľom, ktorý ako prvý prešiel „školou kríža“, preto najlepšie pozná v nej  každý krok. On nás na modlitbe poučuje, ako kráčať v jeho šľapajach, ako čerpať z Jeho prebitého Srdca, ako premôcť utrpenie láskou.

 

Návrh slova pre čas modlitby:

„Nevesta moja, ponechaj úplne mojej prozreteľnosti a odovzdaj do mojej dispozície tvoju slobodnú vôľu - v chcení aj v nechcení. Učiň z nej ozvenu mojej vôle. Keby sa mi zapáčilo povedať ti: kríž, odpovedz svojou vôľou: kríž. Keď hovorím: poníženie a opovrhnutie, buď mojou ozvenou a vrav: opovrhnutie. Keď ti poviem: pobozkaj ma bozkom sladkej jednoty, odpovedz mi najsladšou ozvenou lásky: pobozkaj ma. Tak už nebudeš mať inú túžbu ani chcenie, než úplnú túžbu konať moju vôľu. Nechci ani netúž po ničom pre svoj duchovný a dočasný úžitok. Ja budem vtedy žiť ako jediný život tvojho života a zvrchovaný vládca tvojho srdca. A hoci budeš žiť ty, ja, a nie ty, budem žiť v tvojom bytí.“ (Rozhovory duše s Ježišom II,2)

 

 Ježiš bl. M. Celeste

Nachádzam v tebe zaľúbenie, keď vidím, že chceš byť závislá iba na mojej dobrote.

 

info

audio

video

load

archív

www

Adresa a Kontakt

Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa

Kláštorná 4, 06001 Kežmarok

tel: 00421-52-4522181

mob: 00421-908644234
  

Práve tu je 15 návštevníkov a žiadni členovia on-line

 
Účelové zariadenie Cirkvi a náboženskej spoločnosti registrované na MK SR pod číslom MK-573/2000-320    
 účet v banke: 2629381065/1100   
 IČO: 37789767     DIČ:  2021658331
  

MOSŤÁCI