Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista.Prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista! Krstom sme sa stali Kristovými, stali sme sa kresťanmi, a teda toto pozvanie k nasledovaniu Ježiša je podstatnou súčasťou nášho života, nášho povolania. Katechizmus hovorí, že nestačí to iba vedieť, ale toto presvedčenie si musíme osvojiť, teda prijať „za svoje“, aby sa stalo takpovediac naším osobným presvedčením, ktoré vplýva na naše rozhodnutia, postoje, skutky.
Prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista, znamená to, že všetci sme povolaní byť Ježišovými učeníkmi. De facto stali sme sa nimi už v krste, keď sme boli ponorení v Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, ale aj tu platí: sme Ježišovými učeníkmi avšak máme sa nimi stávať! Táto Ježišova „škola“ učeníctva je „behom na dlhé trate“ presnejšie povedané je atletickou disciplínou – „behom cez prekážky“, je celoživotným dobrodružstvom!
Nasledovať Krista znamená byť Ježišovým učeníkom. Aby sme pochopili a prijali toto naše prvotné povolanie – nasledovať Ježiša – treba nám byť učeníkmi. A tak tu máme otázku:
Najprv sa prizrime ako nasledovanie Ježiša chápala Mária Celesta. V úvode svojej autobiografie píše, ako ju Pán obdaroval svojím pozvaním nasledovať Ho.
Náš Pán Ježiš Kristus ma povolal, aby som ho nasledovala už od mojich najmladších rokov...
Od môjho najútlejšieho detstva bol mojím učiteľom a sprievodcom. Viedol ma výnimočným spôsobom, s mimoriadnou nehou a božskou láskou. Túžim tým povzbudiť všetky veriace duše, aby nasledovali božského Učiteľa, ktorého nám dal večný Boh Otec ako sprievodcu na ceste do neba, lebo on má kľúče od nebeských pokladov.
Rozmýšľala som iba o tom, ako mám odpovedať na Pánovu lásku, a mojou jedinou myšlienkou bolo: ako sa zapáčiť Bohu. Zatúžila som viesť umŕtvenejší život. No uprostred týchto túžob sa mi Pán prihovoril v hĺbke srdca: „Nasleduj môj život a všetko konaj zjednotená s dielami môjho života.“ Veľmi som ho chcela napodobňovať. A keďže som počula, že náš Pán Ježiš Kristus chodil bosý, keď bol pocestným na tomto svete, zaumienila som si, že aj ja budem chodiť bosá. Takto som chcela napodobňovať jeho umŕtvenie. Bola práve zima, čo bolo výbornou príležitosťou pre takúto obetu. Nemohla som však chodiť bez topánok, lebo by si to všimli všetci domáci, preto som si potajomky vyzúvala pančuchy a obúvala topánky na bosé nohy.
Začala som konať skutky kajúcnosti a ako prostriedky slúžiace telesnému umŕtveniu som používala retiazky, ktoré som si zaobstarala. A hoci som mala slabé zdravie a často som trpela na žalúdočné ťažkosti, odriekala som si chutnejšie pokrmy. Ak to bolo možné, hodinu som sa modlievala o polnoci. Počas dňa i noci som venovala modlitbe šesť hodín, avšak to všetko sa mi zdalo ničím v porovnaní s tým, čo som zakúšala.
