Bl. Matka Celesta vo svojej rannej modlitbe zapísala tieto slová: Môj Pane, udeľ Ducha Svätého a horlivosť služobníkom evanjelia. Daruj svetu sväté duše, ktoré budú hlásať evanjelium s horlivým srdcom a rozpáleným duchom, aby ich slová ako šípy prenikali do ľudských sŕdc... aby boli horiacimi pochodňami, ktoré prinesú svetlo a povzbudenie všetkým ľudom a národom.
Jej slová veľmi pripomínajú volanie veľkého proroka Mojžiša: Kiežby Pán zoslal na všetkých svojho Ducha! Ona dnes prosí aj za nás, tými istými slovami: Pane, daruj svetu sväté duše, ktoré budú hlásať evanjelium s horlivým srdcom a rozpáleným duchom, aby ich slová ako šípy prenikali do ľudských sŕdc... aby boli horiacimi pochodňami, ktoré prinesú svetlo a povzbudenie všetkým ľudom a národom... Ona sama bola tou „horiacou pochodňou“, horlivým srdcom a rozpáleným duchom, pretože Pán vylial na ňu v hojnosti svojho Ducha. A svojho Ducha chce vyliať aj na nás! Aj my sa máme stať tými horiacimi fakľami, svetlom a povzbudením pre iných. Duch Svätý je iba jeden, ten istý Duch, ktorý horel v Ježišovi, horel vo všetkých svätých, ten istý Duch túži aj po našom srdci, chce horieť v nás, chce v nás sa modliť, v nás chce milovať, v nás a skrze nás chce konať aj dnes!
A my sa pýtame, a je dobre ak sa pýtame, klopeme, a túžime vedieť: Kde sa „dáva“ Duch Svätý? Kde je to „miesto“ kde ho môžem nájsť, kde sa ho môžem „dotknúť“, kde on „hovorí“ aby sme ho počuli? Kde tryská ten „prameň“, ku ktorému môžeme a máme prichádzať? Odpoveďou je: v Cirkvi! Duch Svätý oživuje Cirkev, hýbe ňou, dýcha v nej. (Keď hovoríme Cirkev mám na mysli Kristovo mystické Telo – nás). A dýchaním Cirkvi, tým pulzom života je modlitba, je liturgia Cirkvi. Čiže skrze liturgiu Cirkvi sa na nás vylieva Duch Svätý, tam ho prijímame v hojnosti!!! Cirkev má viac Ducha Svätého ako ktokoľvek z nás! On nás v každom liturgickom slávení uvádza do spoločenstva s Kristom, utvára z nás jedno telo, spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou a tiež bratské spoločenstvo. On zostáva ustavične v Cirkvi!
Čo rozumieme pod pojmom liturgia? KKC nádherne a jednoducho hovorí: Liturgia je „činnosť“ celého Krista. Je dielom Najsvätejšej Trojice, je pamiatkou tajomstva spásy, a to predovšetkým v Eucharistii aj v ostatných sviatostiach. Kresťanská liturgia nielen pripomína udalosti, ktoré nás spasili, ale ich aj aktualizuje, sprítomňuje. Jednoducho povedané liturgiou je nie len Eucharistia ale všetky sviatosti a liturgia hodín – breviár.
Kristovo tajomstvo, jeho vtelenie a jeho Veľká noc, ktoré slávime v Eucharistii najmä pri nedeľnom zhromaždení, preniká a pretvára čas každého dňa slávením liturgie hodín (porov. KKC 2698) čiže „posvätného ofícia – Officium divinum“. Toto slávenie, verné apoštolským povzbudeniam „bez prestania sa modliť“, „je zostavené tak, aby sa celý priebeh dňa i noci posvätil chválou Boha“. Je to „verejná modlitba Cirkvi“, v ktorej veriaci (klerici, rehoľníci a laici) vykonávajú kráľovské kňazstvo pokrstených. Keď sa liturgia hodín slávi „spôsobom schváleným“ Cirkvou, „je to naozaj hlas samej Nevesty, ktorá sa prihovára u Ženícha, ba priam modlitba Krista spolu s jeho telom k Otcovi“.
V tomto bode máme odvolanie na náš krst – a to je dôvod nášho povolania a výsady sláviť liturgiu hodín a takto uskutočňovať – vykonávať naše kráľovské kňazstvo! Chcem tiež zdôrazniť jednu nádhernú pravdu: keď slávime liturgiu, slávime ju ako spoločenstvo, ako Cirkev, čiže Ježišovo mystické telo – sme jedným hlasom Nevesty. A Ježiš – náš Ženích v nás počuje hlas svojej Nevesty, a ako veľmi sa Ženích raduje a teší z tohto hlasu svojej milovanej Nevesty! A nielen to, on sa spolu s Nevestou modlí jedným hlasom k Otcovi!
Dnes si chceme niečo povedať o liturgii v živote bl. Matky Celesty a o liturgickej modlitbe Cirkvi. Jedna vec je v jej živote veľmi výrazná: Všetky výnimočné Božie dotyky sú úzko späté s liturgiou Cirkvi. Práve liturgia, liturgické sviatky, celý liturgický rok, spomienky svätých... toto všetko udávalo „rytmus“ jej vzťahu s Kristom. Matka Celesta nikdy nehľadala pokrm pre svoju dušu mimo Cirkvi, práve naopak: hojne čerpala z jej pokladov a bohatstva a tomu učí aj nás! Myslím, že jej posolstvo pre nás je, aby sme nanovo uverili, že Boh sa nám dáva v Cirkvi a skrze Cirkev, tam nás očakáva, tam nás chce posilniť, tam nás chce zapáliť svojím Duchom. Toto je jej veľmi silný odkaz aj pre nás, aby sme aj my prišli k tomuto najčistejšiemu prameňu a z neho pili. Liturgia Cirkvi nás tiež vychováva k tomu, aby sme sa nezháňali len po nejakých senzáciách, citových zážitkoch, ale svoju vieru opierali o vieru Cirkvi a na tejto skale stavali.
Spiritualita našej bl. Matky Celesty je teda liturgická: Matka Mária Celesta žila rytmom liturgického roka. Čerpala z liturgických textov z misála a z breviára. V Rozhovoroch duše s Ježišom sa odvoláva na rôzne cirkevné sviatky a na obdobia liturgického roka. To, čo zapísala, svedčí o tom, že hlboko prežívala sviatky, ktoré Cirkev slávi, a že jej spiritualita nebola individualistická, sústredená len na vlastné potreby a zážitky, ale bola hlboko liturgická, zosúladená s rytmom Cirkvi.
V krátkosti si pripomeňme niektoré udalosti z jej života:
- Vo svojej autobiografii spomína, že keď mala 11 rokov, zažila veľký dotyk Božej milosti, na sviatok sv. Jozefa, kedy si vykonala generálnu sv. spoveď.
- Ako 15. ročná, počas Veľkonočnej vigílie a spevu Gloria, prežila veľké vnútorné oslobodenie, po troch mesiacoch veľkej bezútešnosti, tmy, pochybností a úzkostí. Vtedy, ako hovorí, zmizol všetok strach.
- Matka Mária Celesta často hovorí o mimoriadnych zážitkoch, ktoré prežila na sviatky Pána, Panny Márie alebo svätých. Napríklad na sviatok svätého apoštola Jakuba dostala milosť nahliadnuť do nebeskej slávy svätých apoštolov a mať na nej účasť. Opisuje to takto: „Uzrela som spoločenstvo nebeských duchov - boli ako svietiace body, ktoré v Bohu vyžarovali čistotu. Oni všetci ma svojou žiarou zranili láskou k tebe. Videla som tiež mojich a tvojich drahých apoštolov, Petra a Pavla, a na okamih som uzrela slávu, z akej sa tešia; sľúbili mi svoju ochranu... Videla som ich slávu, ktorá vysoko prevyšovala slávu iných svätcov. Uzrela som tiež slávu ostatných svätých apoštolov, zvlášť svätého Jakuba, ktorého sviatok dnes svätá Cirkev slávi.
- Už na začiatku svojho rehoľného života ju zasiahne hĺbka modlitby Cirkvi – liturgie hodín, ktorú si zamiluje. Takto píše vo svojej autobiografii: Moja duša cítila, ako nežne a mocne ju priťahuješ, milované Slovo Boha. Takže počas posvätného ofícia môj duch bol často mimo seba, vo vytržení. Sotva som začala modlitbu, upadala som do nehybnosti a nemohla som v nej pokračovať. Príčinou toho bol božský zmysel ukrytý v žalmoch, ktorý si v jedinom okamihu vysvetľoval a zjavoval mojej duši a ktorý zraňoval moje srdce Božou láskou.
- Neskôr píše: Neustále som pociťovala prítomnosť svojho Pána. Moje srdce sa neprestajne spaľovalo v láske a Boh ma každý deň vyučoval svoju božskú náuku.
Boh ma každý deň vyučoval svoju božskú náuku. Boh aj nás chce každý deň vyučovať, chce sa nám dať poznať viac a viac. Povedali sme si, že Boh nás skrze liturgiu Cirkvi každý deň privádza k prameňu Ducha Svätého, ktorý chce sa rozliať aj v nás, chce nás zapáliť, ožiariť a pretvoriť.
Liturgická modlitba Cirkvi je pozvaním a povolaním každého z nás! Je zverená zvlášť kňazom a rehoľníkom, ale to neznamená, že je výlučnou doménou zasvätených.
Liturgia hodín je určená na to, aby sa stala modlitbou celého Božieho ľudu. Veď v nej sám Kristus „pokračuje prostredníctvom svojej Cirkvi v kňazskom úrade“. Každý sa na nej zúčastňuje podľa svojej úlohy v Cirkvi a podľa okolností svojho života: kňazi preto, lebo ako tí, čo sa venujú pastoračnej službe, sú povolaní, aby boli vytrvalí v modlitbe a službe slova; rehoľníci a rehoľníčky na základe charizmy svojho zasväteného života; všetci veriaci podľa svojich možností: „Nech sa duchovní pastieri starajú, aby sa v nedeľu a na väčšie sviatky hlavné posvätné hodiny najmä vešpery slávili spoločne v kostole. Odporúča sa, aby sa aj laici modlili posvätné ofícium či už spolu s kňazmi, alebo sami spoločne, alebo aj každý sám.
V každej chvíli dňa ti chcem vzdávať chválu, ktorú by ti podľa spravodlivosti mali preukazovať všetci pekelní duchovia a zatratení. Moje najvyššie a nekonečné Dobro, chcem ti vzdávať vďaku a chválu namiesto všetkých hriešnikov, ktorí ti neďakujú.
Matka Celesta pochopila, že človek, ktorý uznáva Boha za svojho Pána a Stvoriteľa je volaný ku chvále a vďačnosti. Toto je odpoveď človeka, toto je postoj, ktorý by mal byť aj nám vlastný! V každej chvíli dňa ti chcem vzdávať chválu a vďaku – ale M. Celesta sa posúva ešte ďalej – aj namiesto hriešnikov, ktorí Bohu neďakujú a dokonca aj namiesto zlých duchov a zatratených! Matka Celesta prežívala liturgickú modlitbu ako svoje veľké poslanie v mystickom tele Cirkvi. Stála pred Bohom nielen vo svojom mene, ale v mene všetkých svojich bratov a sestier, ktorí Boha nechvália, neďakujú.
Naša dnešná téma: Liturgická modlitba Cirkvi, je veľmi bohatá, a mohli by sme rozprávať aj týždeň, a aj tak by sme povedali iba veľmi málo. Ale napriek tomu pokúsme sa prijať aspoň malé odrobinky zo stola Cirkvi, z jej nesmierneho bohatstva, ktoré je pre nás, ktoré sa nám ponúka a ktoré ešte máme „objaviť“. Ako základ pre naše spoločné uvažovanie som vybrala nasledujúci text: Všeobecné smernice liturgie hodín, ktoré sa nachádzajú hneď v úvode do I. časti kňazského breviára. A z tohto naozaj nádherného textu chcem vám ponúknuť - pre naše povzbudenie – pár myšlienok o nádhere, kráse a dôležitosti liturgie hodín. Ešte jedna pripomienka: Ktosi raz povedal, že k pochopeniu tejto modlitby Cirkvi dorastáme postupne. Nie každý ju chápe, rád sa ju modlí... Tak ako ovocie postupne dozrieva, aj my potrebujeme čas a aj otvorenosť poznávať to, k čomu sme povolaní!
Ak niečo viac poznáme, môžeme to mať aj viac radi, pretože láska rastie s poznaním a poznanie prehlbuje lásku. Verím, že aj nasledujúce slová upevnia a rozšíria naše poznanie a tým aj lásku.
...
Matka Celesta mala „silné liturgické cítenie“, nehľadala inú navigáciu pre svoj duchovný rast, ale dala sa viesť a formovať liturgiou Cirkvi, jej obdobiami, svätými, ktorých cirkev spomienku slávila. Vďaka sv. Alfonzovi sa nám zachovalo jedno veľmi cenné svedectvo.
Otče, milovaný v Pánovi!
Istého rána po svätom prijímaní, keď moja duša- ako zvyčajne- zotrvávala v milostnom odpočinku v mojom Ježišovi, naplnilo ma svetlo a uvidela som Mamu Máriu, ktorá vybrala z Ježišovho boku habit, a na moju veľkú radosť ma doň zaodela. Prítomní boli všetci Apoštoli, svätá Katarína Sienská a veľké množstvo Anjelov. Svätý Pavol zobral plášť a zakryl ma ním a svätá Katarína, ktorú osobitne milujem, ma obliekala do zvyšných častí rehoľného rúcha. Bol to svätý Pavol, ktorý ma mal zakryť plášťom, symbolizujúcim Ježišove pokorenia, pretože on sám bol- skrze lásku- veľmi premenený v Krista, podobne ako svätica zo Sieny. Keď ma zaodievali do habitu, odievali doň aj všetky duše, povolané do tohto Inštitútu.
Môj Ženích Ježiš vykonal úkon obetovania všetkých duší tejto Rehole svojej milovanej Matke, odovzdal ich jej ako svoje milované dcéry, a Ona ich prijala s nesmiernou láskou. Bolo mi dané tiež pochopiť, že vďaka Márii bolo urýchlené schválenie nového Inštitútu, navzdory moci pekelného nepriateľa.
Po tejto obliečke som veľa ráz videla Ježiša v chóre, medzi nami, tak ako vtedy, keď bol ešte Pútnikom na tejto zemi a prebýval medzi svojimi. Robilo mi to obrovskú radosť a napĺňalo ma nesmiernou nehou. Najčastejšie sa to stávalo počas modlitby breviára.” (Z listu sv. Alfonzovi)
Kompletný text prednášky:
