Už mnohokrát sme si povedali, že Mária Celesta je veľmi zaľúbenou ženou. Preto reaguje priam vášnivo, nadšene, impulzívne, nie je skúpa na slová, ktorými chce vyjadriť to, čo sa len veľmi ťažko vyjadruje. Pochádza to iste nielen z jej južanského temperamentu, ale predovšetkým z jej vrúcneho, osobného vzťahu s Ježišom. Matka Celesta nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že v Eucharistii sa dotýkame Ježišovej tajomnej a nepochopiteľnej lásky, lásky tichej a veľmi, veľmi pokornej. Čo nám teda ostáva? S vierou súhlasiť s týmto tajomstvom a zamilovať si ho celým srdcom. Ten, kto miluje, pochopí viac. K tomuto tajomstvu treba nám pristupovať s láskou a s pokorným srdcom! Myslím, že toto nám chce povedať cez slová, ktoré napísala. V nich môžeme postrehnúť jej najčastejšie sa opakujúce postoje srdca vo vzťahu k Eucharistii:
Úžas a vďačnosť.
Tento postoj je pre ňu priam charakteristický. Voči veľkosti daru – a ona si uvedomuje, že to, čo jej Boh dáva je darom, že všetko je darom jeho milosrdnej lásky – stojí akoby v nemom úžase a vďačnosti! Musíme priznať, že nás dnes veľmi ohrozuje rutina. Zvykli sme si chodiť do kostola, tak ako chodíme na nákup, do práce atď. Fyzicky sme tu v kostole, na sv. omši, ale myšlienkami a srdcom ďaleko. Ak nevnímame, nechápeme, čo sa slávi, čo sa deje počas sv. omše, tak naša vďačnosť bude na bode mrazu, lebo ak nechápeme, nerozumieme, ako za to máme ďakovať a nehovoriac o úžase.
Poznávajme svoju vieru, aby sme neboli duchovnými analfabetmi. Láska rastie skrze poznanie a poznanie vedie k láske. Eucharistia, sv. omša nemá byť pre nás iba zvykom, povinnosťou, ale skutočným stretnutím s Kristom! Myslím, že naša vďačnosť a schopnosť žasnúť je takým „teplomerom“ našej viery, nášho vzťahu s Ježišom. A treba povedať, že vždy v tomto smere môžeme ísť hlbšie a hlbšie. Naša viera, naša láska bude stále nedostatočná, malá, slabá, cítime to ... a preto si vyprosujme schopnosť žasnúť (o tomto veľmi často hovorí Sv. Otec František), všímavosť a vďačnosť.
- Ó, nekonečný Bože, aký si obdivuhodný vo všetkom, čo činíš! Kto ťa môže v plnosti pochopiť a vzdať ti náležitú úctu? Ako tiež možno uveriť, že ty, môj Pane, tak vysoko vynášaš človeka, hoci je len biednym pozemským stvorením? Vynáša ho nielen k výšinám duchovnej čistoty, ale do života svojho nestvoreného Bytia, aby si ho kŕmil svojím životom, svojou podstatou. Ako vysoko povznášaš to stvorenie, ktoré si stvoril z ničoho. Stojím vždy v úžase a v pomykove pred tvojou láskavosťou a nekonečnou dobrotou, keď premýšľam o tvojom uponížení, len aby si nám preukázal lásku a obdaroval nás milosťami. Túžiš po hlbokej dôvernosti, chceš byť s nami zjednotený viac než duša s telom, viac než špik s kosťami.
Ježiš túži po hlbokej dôvernosti s nami! Ježiš chce nám preukázať lásku a obdarovať milosťami! Nebráňme mu v tom. Ak už nič nerobíme, tak mu aspoň nebráňme, neprekážajme. J
Ján Pavol II. sa nám zveril so svojím zamilovaním sa do Eucharistie: „Rok Eucharistie sa rodí z úžasu, s akým sa Cirkev stavia k tomuto preveľkému tajomstvu. Je to úžas, ktorý neustále preniká aj moju dušu“
Najväčší dar.
Dar Eucharistie je najväčším darom, lebo ním je sám Darca!
- Všetkým mojim stvoreniam som daroval najväčší zo všetkých darov – dal som im seba samého vo vtelení a v Eucharistii. Tieto dva dary obsahujú všetky dobrodenia každého daru, ktorý je v mojom bytí.
- Spomedzi všetkých zázrakov, ktoré Ježiš vykonal, to, že nám zanechal seba samého v Najsvätejšej Sviatosti prevyšuje všetky zázraky jeho božskej lásky voči nám.
- Láska moja, hanbím sa za to, že tak málo po tebe túžim, ba že často vôbec nedoceňujem dar, ktorý mi dávaš. Mnoho ráz som z vlastnej viny nemohla pristúpiť k tvojmu svätému oltáru a prijať ťa ako svoju lásku a život. Veľakrát som ťa neprijala iba z lenivosti. Niekedy ma premohol akýsi falošný nepokoj a inokedy som podľahla pokušeniu a nechala zvíťaziť nepriateľa, čím som sa pozbavila tohto veľkého daru. Ba stalo sa aj to, že som ťa nemohla prijať kvôli svojej hlúposti a pýche, ktorá mi bránila pokoriť sa a zniesť nejaké protirečenie alebo umŕtvenie. Láska moja, zo srdca ľutujem, že som ťa urazila tým, že som tak málo po tebe túžila. Veľa rokov svojho života som prežila vlažne a bez záujmu o svoj duchovný rozvoj a rast v čnostiach. Moja nevďačnosť ma veľmi bolí a zahanbuje, ale s pomocou tvojej milosti sa chcem zmeniť.
Eucharistia je tým najväčším darom, lebo ním je sám Darca! Ak sme prijali Darcu s ním máme všetko! Vtedy môžeme povedať: Pán je môj Pastier, nič mi nechýba. Ak je Pán s nami, s Ním nám nič nebude chýbať!
Eucharistia je nezvyčajný Boží zázrak! Kiežby ma tento zázrak očaril. Ale k tomu je potrebné, aby som videl, že všetky ostatné dary sú pominuteľné, nie sú hodné toho, aby som sa k nim pripútal, aby v nich zakotvilo moje srdce. Hľadiac týmto spôsobom na pominuteľnosť sveta, môžem zatúžiť po Tom, ktorý jediný – nepominuteľný – môže uspokojiť životnú potrebu môjho života, potrebu byť obdarovaný, potrebu milosti.
Prejav Božej lásky voči mne – moja hodnota a veľkosť.
Matka Celesta poznáva, že práve v Eucharistii máme hmatateľný „dôkaz“ vzťahu Boha voči nám. On už nám preukázal svoju lásku do krajnosti, keď za nás zomrel, avšak On išiel, zašiel ešte ďalej: chcel s nami zostať naveky. Ostáva ukrytý, pokorný a tichý. Ježiš nám v Eucharistii dáva svoj život, premieňa nás...
- Vchádzam do svätokrádežných sŕdc, ako aj do milujúcich duší, lebo túžim rodiť dobro v každom srdci a dať sa všetkým, hoci pri tom znášam tisíce urážok od nevďačníkov. Pozri, dcéra, ako rovnako milujem všetky duše, a túžim po jedinečnom dobre každej z nich. Nemôžem konať inak, lebo moja dobrota je nekonečná. Veľká je tvoja dôstojnosť, moja milovaná nevesta, a veľká je moja láska k tebe.
Ježiš je najkrajší spomedzi všetkých ľudských synov... Boh nás stvoril krásnymi, každá duša vyšla z jeho rúk nádherná, prekrásna. Ak sme s Ním stávame sa krásnymi, vraciame sa k tejto našej prvotnej kráse, On v nás obnovuje to kým tak naozaj sme v hĺbke, v podstate našej bytosti!
Boh, ktorý je do mňa zamilovaný, je v Eucharistii pre mňa stále prítomný a stále dostupný so svojou nekonečnou mocou a láskou.
Ján Pavol II. povedal, že vo svätom prijímaní nie ty prijímaš jeho, ako on prijíma teba. Prijíma ťa takého, aký si. Prijíma, to znamená akceptuje a miluje.
Pozvanie k viere a dôvere.
Matka Celesta si vo svojom živote uvedomuje o koľko darov „prišla“ kvôli svojej neviere, nedôvere. Preto ako dobrá vychovávateľka nás pozýva, aby sme nepremárnili milosti, ktoré nám Boh dáva.
- Pristúp so živou vierou, odvahou a s dôverou a prijmi eucharistický chlieb. Sýť sa telom nepoškvrneného Božieho Baránka, vezmi ho do náručia svojej duše a svojho srdca, plného svätých túžob, a Boh Otec ťa požehná a odpustí ti hriechy. Takto sa staneš krásnou, bielou, čistou holubicou, ozdobenou zásluhami a čnosťami Syna lásky. Máš však malú vieru, a preto ho prijímaš iba občas. Neveríš mu, a preto nedostávaš milosti, ktoré udeľuje tým, čo v neho dúfajú. Nie si schopná dostatočne dôverovať, pretože sa nechávaš oklamať nepriateľom, ktorý pod rúškom falošnej pokory upriamuje tvoju pozornosť iba na tvoju úbohosť a hriešnosť. Tvrdohlavo počúvaš bludné výčitky a temné myšlienky, ktoré ti vnuká diabol. Nenechaj sa oklamať. Ak si slepá, Ježiš bude tvojím svetlom. Ak si hriešna, Ježiš zaplatí tvoje dlhy. Ak si chladná, Ježiš ťa rozohreje a zapáli v tebe oheň svojej lásky. Ak ti chýbajú čnosti, choď k prameňu nekonečného bohatstva a on ťa zaodeje. Ak si želáš čo najskôr dosiahnuť dokonalosť, on bude tvojou večnou svätosťou. Pristúp s dôverou a dostaneš to, po čom túžiš.
Najlepšou knihou o Eucharistii je samotná Eucharistia. Nie je potrebné, aby sme úplne porozumeli, čím je táto Najsvätejšia sviatosť, pretože jej tajomstvo je nepochopiteľné. Eucharistická prítomnosť je jediná svojho druhu. Sviatostná prítomnosť, ktorá trvá v čase, zároveň tento čas presahuje; vďaka eucharistickým spôsobom jestvuje v priestore a zároveň tento priestor prekračuje. Ťažkosť viery spočíva v tom, že pre veriaceho človeka musí byť reálnejšie to, čo nevidí, ako to, čo vidí. Nejestvuje iný prístup k Bohu, ktorý je prítomný v Eucharistii, ako prístup vierou! Preto sa svätá omša, na ktorej mám účasť, stáva testom mojej viery.
Eucharistia nie je iba kritériom mojej viery, ale aj mojej pokory a lásky. Aby som mohol porozumieť nezvyčajnému tajomstvu Eucharistie a mohol ňou žiť, musím mať vieru dieťaťa a byť malým. Je udivujúce, s akou láskou sa Spasiteľ skláňa nad človekom, ktorý stojí pred ním v celej svojej bezradnosti, malosti a chudobe. Takýto človek vzbudzuje obdiv samého Boha, podnecuje Krista k jeho nezvyčajnej modlitbe: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, teba sa tak páčilo“ (Lk 10, 21).
Modlíme sa, aby toto naša stretnutie nebolo len „prerozprávané“ , ale aby sa toto tajomstvo – sám Ježiš v Eucharistii stal skutočne prameňom a centrom celého nášho života. Aby jeho život, pulzoval v každej našej bunke, aby sme sa sami stávali Eucharistiou – predĺžením jeho života lásky v nás.
