Vo svojich príhovoroch sa zameral na praktickú stránku modlitby, pričom veľmi zdôrazňoval, aby sa naša modlitba nezakladala na „funkčnosti“ (poznám Boha iba vtedy, keď idem do kostola alebo mám nejaké trápenie v živote), ale na živom vzťahu s Bohom. Skutočná modlitba je prejavom nášho hlbokého priateľstva s Ježišom; je plodom odovzdanosti, úcty a dôvery voči Nemu.
Ako sám podotkol, aby človek objavil určitý spôsob modlitby, musí sa dostať k svojmu srdcu, poznať svoju chudobu a nájsť v srdci Boha. Človek musí predovšetkým milovať obraz Boha v sebe, na ktorý je stvorený a zriecť sa klamstva, že Boh ma nemôže mať rád pre moje hriechy. Ak sa tak stane, v modlitbovom živote sa posunieme míľovými krokmi vpred!
Zo svätej omše máme vždy odchádzať s tým vedomím: Boh so mnou počíta, Boh ma potrebuje, Boh mi dôveruje, že naplním svoju misiu, lebo som naplnený Ním samým.
Naša modlitba musí byť nutne zakorenená v Božom Slove a v liturgii Eucharistie.
V rámci programu sme mali možnosť stretnúť milosrdného Ježiša vo sviatosti zmierenia, v adoráciách sme načúvali čo nám chce povedať a snažili sme sa Mu neprekážať v našej premene na lepších, milujúcejších ľudí.