logo

Naše akcie

JEŽIŠ M. Celeste

Nič ma neteší väčšmi, ako uzdravovanie mojich zranených údov, ktorými sú biedni hriešnici.

Takmer každý z nás má svojich obľúbených svätcov, ktorých osobná skúsenosť s Bohom sa podobá na tú našu. Sú pre nás vzorom a svetlom na našej duchovnej ceste. Jedným z týchto veľkých svetiel je aj talianska mystička Mária Celesta Crostarosa, ktorá spolupracovala s Pánom pri uskutočňovaní jeho plánu lásky.

Mária Celesta, ktorá pri krste dostala meno Júlia Marcela Santa, sa narodila 31.10.1696 v Neapole v rodine zámožných mešťanov. Jej otec bol právnik. Júlia bola desiatym dieťaťom a v nasledujúcich rokoch jej pribudli ešte dvaja súrodenci. V rodine vládla atmosféra hlbokej, jednoduchej nábožnosti.

Mária Celesta si vo svojej Autobiografii na detstvo spomína takto: „So záujmom som počúvala všetko, čo ma učili rodičia o kresťanskej viere. Rodina, v ktorej som vyrastala, bola veľmi nábožná. S potešením som počúvala rozprávania o životoch svätých, ktorí milovali Boha, a brala som si ich za orodovníkov” (s. 29).

Na prelome 17. a 18. storočia nebolo zvykom učiť dievčatá písať, a tak aj Júliu naučili iba čítať. Avšak aj napriek tomu jej duchovný vodca prikázal, aby si zapisovala všetko, čo sa odohráva v jej srdci: „Prikázal mi, aby som si zapisovala všetko, čo sa deje v mojej duši. Ja som sa však naučila iba čítať, písať som nevedela. Napriek tomu, dôverujúc Pánovi, pokúsila som sa písať sama, bez učiteľa. ” (Autobiografia, s. 38).

Vo veku 17. rokov zložila so súhlasom duchovného vodcu sľub čistoty a o dva roky nato začala každý deň prijímať Eucharistiu, čo v tej dobe nebolo možné bez povolenia spovedníka.

Ako 21-ročná vstúpila na jar 1718 do kláštora karmelitánok v Marigliano, ktorý žil podľa reformy matky Serafíny z Capri. Tu v novembri 1719 zložila rehoľné sľuby, ktoré spomína vo svojej Autobiografii: „Ježiš, Láska moja! V profesii si ma prijal za nevestu a povedal si mi, že od tejto chvíle budem celá tvoja a ty celý môj. Dal si mi svoju milovanú Matku Máriu, moju Pani, za moju matku a svätú Katarínu Sienskú za moju duchovnú učiteľku” (s. 66).

Pre nezhody s majiteľkou pozemku, na ktorom sa kláštor nachádzal, nariadil biskup na jeseň 1723 zatvorenie tohto kláštora. Po krátkom pobyte v rodnom dome vstúpila Mária Celesta na začiatku nasledujúceho roka do kláštora vizitiek, ktorý sa nachádzal na pobreží Amalfi v mestečku Scala. K tomuto kroku ju podnietil páter Tomáša Falcoia z Kongregácie Pii Operai, neskorší biskup diecézy Castellamare.


 

V tomto kláštore jej Boh 25. apríla 1725 (v tom čase bola novickou) udelil raz po svätom prijímaní mimoriadnu milosť:

„Počas kratučkej chvíle som videla nášho Pána Ježiša Krista, ktorý spojil svoje presväté ruky, nohy a bok s mojimi. Neudialo sa to v ľudskom tele, ale v božskej kráse a jase, ktoré ľudský jazyk nebude môcť nikdy vyjadriť. Moja duša vtedy pocítila dotyk duchovnej čistoty a slasti, aký som nikdy viac nezakúsila. Zdalo sami, že som v tej šťastnej a požehnanej chvíli opustila tento život. Vychutnávala som všetky vzácne dobrá života nášho Pána Ježiša Krista, ktoré odtlačil ako pečať nielen na mojom srdci, ale aj v mnohých iných dušiach, ktoré budú mať skrze mňa život v ňom. Vtedy som pochopila, že Pán dáva svetu skrze mňa nový inštitút. Všetky pravidlá života a reguly tohto inštitútu sú obsiahnuté v ňom, v jeho živote, ktorý je ako otvorená kniha, hovoriaca o nekonečnej Božej dokonalosti ukrytej v Božom Baránkovi. Bolo to vytlačené do mojej duše a do môjho srdca“ (Autobiografia, s. 92).

Vzhľadom na napätie vnútri kláštora a na isté vonkajšie vplyvy, musel nový návrh rehoľného života čakať na svoju realizáciu až do roku 1731. Vďaka svätému Alfonzovi de Liguori na slávnosť Zoslanie Ducha Svätého 13.mája roku 1731 „po mnohých trápeniach a s Božou pomocou vznikol Inštitút. S neopísateľnou radosťou sme zaspievali Te Deum ako vďakyvzdanie za nesmierne milosti, aké nám Pán udelil“ (Autobiografia, s. 137).

Medzi Máriou Celestou a Alfonzom sa v tom čase rozvinulo hlboké priateľstvo, o ktorom svedčia listy, ktoré svätec uchovával po celý svoj život. Tretieho októbra toho istého roku mala sestra Mária Celesta ďalšie zjavenie, ktoré sa týkalo založenia Kongregácie redemptoristov a Alfonzovho poslania v tomto diele:

„Moju dušu znovu obklopilo Pánovo svetlo a pochopila som, že ako motto inštitútu mám zapísať slová evanjelia. ,Choďte a hlásajte všetkému stvoreniu: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo‘ (Mt 10,7). Na týchto slovách má byť založený spôsob ich života, ktorý mi Pán nadiktoval. Každodenné cvičenia a duchovný život členov mužskej kongregácie sa mal opierať o to, čo už bolo napísané v regulách... Členovia kongregácie mali žiť v apoštolskej chudobe“ (Autobiografia, s. 145-146).

Písomná korešpondencia so sestrou Máriou Celestou a ich neskoršie osobné stretnutie výrazne ovplyvnili duchovnú cestu Alfonza, ktorého už predtým priťahovala evanjelizácia najopustenejších a tak ho zjavenie povzbudilo pokračoval v už začatom diele. Jeho misijný Inštitút začal robiť svoje prvé kroky 9. novembra 1732. Avšak ani pri vzniku novej kongregácie nechýbali ťažkosti.

Sestra Mária Celesta sa ocitla uprostred napätia a sporov, ktoré vznikli medzi prvými misionármi chudobných a Falcoiom, ako aj vo vnútri kláštora sestier ohľadom nových regúl. Opisuje ich v texte nazvanom Duch Inštitútu, ktorý neskôr pripojila k Regulám:

„Náš Pán Ježiš Kristus si prial, aby tento rehoľný inštitút a jeho reguly neboli ničím iným ako nasledovaním jeho najsvätejšieho života. Chcel, aby sa to najskôr uskutočnilo v tých, ktorých si vybral v počiatkoch rehole. Základným kameňom je Pánovo neopísateľné poníženie, a preto aj základy rehole postavil na poníženiach tých, ktorých si vybral, aby toto jeho dielo začali.“

Dvadsiateho apríla 1733 napísala Alfonzovi dramatický list, v ktorom objasnila motívy svojho konania a súčasne vyjadrila svoju ochotu ustúpiť z diania a zachovávať pozmenené reguly tak, ako všetky ostatné sestry. Napriek tomu bola o mesiac nato vylúčená z kláštora, pretože svedomie jej nedovolilo naďalej podliehať duchovnému vedeniu pátra Falcoiu.

Takto sa začalo jej bolestné putovanie, ktoré trvalo 5 rokov a počas ktorého hľadala miesto na realizáciu takej formy rehoľného života, akú jej Boh zjavil. Jej hľadanie sa zakončilo v marci 1738, keď založila vo Foggii Kláštor Najsvätejšieho Vykupiteľa spojený s kláštornou školou a internátom pre dievčatá. Tu zomrela v povesti svätosti na sviatok Povýšenia svätého kríža, 14. septembra 1755.

majka

Sestra Majka

“Náš milovaný Boh vylieva na svoje stvorenia prúdy božského milosrdenstva a v tých najúbohejších necháva zažiariť svoju veľkosť. Tak urobil aj mne: preukázal mi mimoriadnu milosť a milosrdenstvo, keď s nesmiernym súcitom zhliadol na mňa od samého začiatku. ”

(M. Celesta Crostarosa)

Adresa

Rehoľa Najsvätejšieho Vykupiteľa

Kláštorná 4, 06001 Kežmarok

tel: 00421-52-4522181

mob: 00421-908644234