Po Druhom vatikánskom koncile sa vďaka záujmu významných teológov nanovo objavila duchovná originalita sestry Márie Celesty, ktorej spiritualitu označujeme ako slnečnú a kristocentrickú – zameranú na zjednotenie s Kristom prostredníctvom vnútorného pripodobnenia sa Vykupiteľovi.

V dobe Márie Celesty to nebol všedný prístup k duchovnému životu. Väčší dôraz sa kládol na cestu prísnej askézy, ktorá bola chápaná ako prejav duchovnej horlivosti. Povolanie redemptoristky stať sa „živou pamiatkou“, verným obrazom Boha-človeka a sprítomňovať na svete Ježišovu lásku, zmýšľanie, city a postoje nepopiera nevyhnutnosť askézy, ale zameriava sa viac na premieňajúcu moc Ducha Svätého, bez ktorej je ľudské úsilie ako zuniaci cimbal.

Cirkev vnímala a vníma hĺbku tohto povolania a svedectvo svätosti, ktoré Mária Celesta zanechala, a tak 9. júla 1879 zahájila diecéznu fázu procesu jej blahorečenia. Pápež Lev XIII. svojím dekrétom z 11. augusta 1901 uviedol proces pred Apoštolský tribunál a Kongregácia pre kauzy svätých vydala 3. júna 2013 dekrét o hrdinskom stupni čností sestry Márie Celesty, čím jej zároveň udelila titul Božia služobnica.

Sestry na celom svete prosia na príhovor svojej zakladateľky o milosť zázraku, ktorý by prispel k Božej oslave v živote konkrétnych ľudí a zároveň potvrdil nebeskú slávu „svätej predstavenej“, ako Máriu Celestu nazývali obyvatelia Foggie.